Cena Petra Mihálika Rudovi Urcovi
Seminár o diele všestranného filmára
"Keď sme s kolegami/kolegyňami uvažovali nad tým, že by bolo vhodné pripomenúť prácu tých, ktorí reflexiou tvorby, umenia, obohatili ai aj kinematografiu, aj slovenskú kultúru všeobecne, tak sme sa ľahko zhodli na tom, že by Cena mala niesť meno Petra Mihálika. Šírka jeho záberu, intenzita zhruba dvadsiatich rokov práce a jej kvalita sú faktormi, ktoré pre každého laureáta môžu byť dôvodmi, že s radosťou preberie ocenenie s menom tejto výraznej osobnosti slovenskej filmovej vedy," napísal na margo ocenenia do bulletinu Týždňa slovenského filmu Václav Macek.
Cena Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy sa udeľuje počas Týždňa slovenského filmu od roku 2017. Jej doterajšími laureátmi sú hudobný skladateľ a hudobný aj filmový teoretik Juraj Lexmann a filmový publicista a kritik Pavel Branko. V pondelok 8. apríla si v bratislavskom Kine Lumière Cenu z rúk profesora Václava Maceka prevzal filmár Rudolf Urc.
Slávnostnému aktu predchádzal odborný seminár Rudolf Urc – tvorca a interpret histórie, v ktorom svoje referáty o režisérovi, scenáristovi, dramaturgovi, filmovom teoretikovi a pedagógovi predniesla viac než desiatka Urcových kolegov, spolupracovníkov i žiakov, ako aj filmových publicistov a kritikov.
Jednotlivé príspevky pokryli celú šírku Urcovej činorodosti a tvorby, predovšetkým jeho kľúčový dramaturgický, ale aj autorský prínos v rokoch šesťdesiatych, v období obrodenia slovenskej dokumentárnej tvorby, jeho prínos v oblasti dramaturgie, publicistiky a teórie, ale aj vlastnej tvorby a pedagogického pôsobenia na poli slovenského animovaného filmu, no a v neposlednom rade jeho prínos vo filmovej publicistike.
Ingrid Mayerová a René Lužica vo svojom referáte Zamyslenie nad životným príbehom Rudolfa Urca sumarizovali celý oblúk životného príbehu laureáta cez prizmu spoločných pracovných príležitostí a dlhoročného priateľstva.
Václav Macek v príspevku O autentizme pripomína zrod pojmu autentickosť/autentizmus, aj jeho dobový obsah a skutočnosť, že jeho najvýraznejším obhajcom a programovým zástancom v dokumentárnej tvorbe začiatkom šesťdesiatych rokov bol mladý dramaturg Štúdia krátkych filmov Rudolf Urc.
"Keď má niečo zostať v pamäti, musí sa to napísať", pripomenula svojho profesora dejepisu vo svojom referáte Pamäť Ruda Urca Marcela Plítková. Berúc do úvahy laureátovu publicistickú knižnú i časopiseckú tvorbu dodáva, že Urc podľa nej túto myšlienku napĺňa.
"Postaral sa o to, aby krátky, časovo ohraničený príbeh slovenského dokumentárneho filmu nezapadol medzi veľkými dejinami. S porozumením a úprimným zaujatím rozpráva o snoch, plánoch, ambíciách a dramatických situáciách, ktoré charakterizovali tvorivý život v druhej polovici minulého storočia, a tak oficiálnu historiografiu oboacuje o subjektívny pohľad, ktorý splýva s jeho vlastným životom."
V príspevku Filmová publicistika Rudolfa Urca sa Peter Ulman zameral na charakter a prínos textov laureáta. "Pozícia a charakter publicistických vstupov Rudolfa Urca, ako tvorivo situovaného a špecificky dvojdomne účinkujúceho aktéra vývinu našej kinematografie, poukazuje na priame napojenie časopisecky uverejňovaných a knižne vydávaných textov na praktické skúsenosti ich autora, ako podnecujúceho účastníka tvorivých procesov v oblasti dokumentárneho a animovaného filmu."
Eva Vženteková vo svojom príspevku Odhaľovanie vojnových udalostí filmom pripomenula zájmovú líniu Ruda Urca o vojnové obdobie, povstalecké udalosti a jej reprezentantov, ktorá "zanechala v domácom audiovizuálnom priestore kompaktnú výpoveď o aktívnom autorskom prístupe v osídlení vlastných dejín." Urcova Historická panoráma je príspevkomn Petry Hanákovej, v ktorom sa sústredila na Urcov návrat do dokumentu začiatkom 90. rokov v televíznom formáte Historická panoráma.
Po prestávke nasledovali referáty, ktoré pripomenuli a zhodnotili prínos Ruda Urca na poli animovaného filmu, ktorému sa v dramaturgickej, publicistickej, teoretickej, pedagogickej ako aj autorskej oblasti Urc s narastajúcou intenzitou a čoraz širším záberom venoval od sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Jednotlivé referáty predniesli Jiří Kubíček (Paralelní osudy), František Jurišič (Od Fúkaja, Siláka a Jeleniara po Ekomorfózu), Ondrej Slivka (Moje stretnutia s Rudolfom Urcom), Katarína Minichová (Inšpiratívne dramaturgické partnerstvo), Vlado Malík (Moje „šlapačky“ s Rudkom Urcom), Eva Gubčová (Kroky, skoky a roky Katedry animovanej tvorby), Eva Šošková (Rudolf Urc – od praxe k reflexii a späť), a napokon Ivana Laučíková (Rudolf Urc – otec animátorskej generácie 90).
