The Grand Budapest Hotel
Impozantný, trochu povrchný obraz medzivojnovej Európy
V prvom rade ten film nemá (takmer) nič spoločného s hlavným mestom Maďarska, takže vystrčenie jeho mena v názve diela je tak trochu zavádzajúce. Napokon, zámerne pomýlené v tom filme nie je len to.
Ale zostaňme ešte na chvíľu pri názve. Zámerná je nepochybne aj prešmyčka v slovoslede: názov neuvádza Grand hotel, či hotel Grand – ako by bolo prirodzené a ako sme tiež zvyknutí, lež tak trochu zlátaninu Grand Budapest Hotel.
Taký hotel nikde v Európe nenájdete (ak nemáme na mysli aj virtuálny svet internetu...), hotelov Grand je pritom samozrejme na starom kontinente spústa, aj v Budapešti na Margitinom ostrove čaká svojich hostí luxusné hotelové zaradenie s obligátnym názvom (vylepšeným na: Danubius Grand Hotel Budapest).
Filmový hotel sa nenachádza v Budapešti, ani v Maďarsku, ale v akejsi horskej obci s komickým názvom Nebelsbad (v preklade z nemčiny: Hmlisté kúpele), v "hmlisto" lokalizovanej fiktívnej krajine, ktorá evokuje dedičské územie bývalej habsburskej ríše. Tá krajina sa vo filme volá Zubrowka.
A zase sme pri názve: väčšine z nás príde pri slove Zubrówka na myseľ poľská 40 percentná vodka so steblom trávy v každej fľaši, pritom je možno dobré vedieť (a dopomôže k tomu Wikipédia), že vo východnej Európe nie je poľská pálenka s týmto názvom žiadnym unikátom, svoju Zubrówku majú aj v Bielorusku (pôvodne sa Zubrówka pálila práve v závode v Breste), na Litve (Stumbrinė), na Ukrajine (Zubrivka), v Rusku, ale aj v Nemecku a v USA.
Pritom sa v Amerike Zubrówka nechápe ako chránený názov, lebo označuje iba druh pálenky. Možno aj preto sa autori filmu nepozastavovali nad tým, pomenovať obľúbenou liehovinou svoju vymyslenú krajinu.
Ale dosť už o názvoch. Venujme teraz aspoň letmú zmienku o tom, o čom je ten film a ako je nakrútený. Ako je nakrútený, o tom by sa dalo popísať stohy papiera a do veľkej miery to už urobili iní, napríklad sa o výraze filmu vo svojich komentároch rozplývajú viacerí prispievatelia ČSFD.
V každom prípade máme dočinenia s invenčným, prepracovaným vizuálnym konceptom filmu, suverénne narábajúcim s rôznou mierou štylizácie, s premenlivou kvalitou mizanscény, nápadito prispôsobovanej rôznym polohám príbehu – v závislosti od epochy odohrávajúcej sa sekvencie sa napríklad nemení len farebné podanie (secesná farebná nálada niektorých idylických medzivojnových pasáží, monochromatické vojnové sekvencie, krikľavejšie šesťdesiate roky a pod.), ale aj formát rámu obrazu (akademický či širokoúhly).
Trochu tvrdším orieškom je však to, o čom to vlastne je, ten film.
Príbeh, jeho lokácie a kontexty
Celý obsah filmu je vlastne spomienkovým rozprávaním majiteľa hotelu Zero Moustafu - v ošuntelom prostredí hotela niekedy v šesťdesiatych rokoch rozpráva starý hoteliér spisovateľovi príbehy z rokov svojej mladosti.1 Vďaka spomienkam starého pána sa ocitneme v hlavnom príbehu z medzivojnového obdobia, v polovici tridsiatych rokov.
V pitoresknom prostredí, na kopci vedľa horského mestečka Nebelsbad stojí rozľahlý, starobylý hotel, skvejúci sa v medzivojnových rokoch stále vo svojej secesnej kráse. Obkolesuje ho divoké horské prostredie, pričom nepriehľadnuteľné je najmä skalné bralo so sochou jeleňa na vrchole, nekompromisne pripomínajúce krajinársky motív zo svetoznámych Karlovych Varov. Až na to, že tam na vrchole tróni kamzík.
Do hotela vedie nepochybne aj cesta autom, ale filmári sa so zaľúbením vyhrávajú s obrazovým motívom šikmej lanovej dráhy. Nestavajú však nákladnú štúdiovú repliku, napríklad podľa budapešianskej "šikló" dráhy, či pražskej lanovky na Petřín2, vizuál šikmej lanovej dráhy prináša naivná animovaná dokreslovačka, záber ako vystrihnutý zo starých filmov Karla Zemana. Je to celkom milé a pekné, ale keďže je princíp použitý výlučne na lanovku, (prípadne na hotelovú scenériu s "karlovarským" motívom brala), nie je organickou súčasťou štýlu celého filmu a pôsobí to trochu rušivo.
Sme konečne na mieste, vo východisku príbehu, v hoteli Grand Budapest. Nahliadneme do medzi-vojnového luxusu vyšších tried, ako aj do pracovného zákulisia prevádzky hotela. Ale v zariadení sa odohráva len časť príbehu.
V priebehu deja sa ocitneme aj v iných zaujímavých prostriediach, napríklad opakovane v kupé železničného vagóna, ale aj v priestoroch opulentného zámku Lutz, či v priestoroch starobylého väzenia.
Ale aj v horskom kláštore, v exteriérových lokáciách zimných horských scenérií, v starobylých uličkách nemecky pôsobiacich mestečiek a dokonca i v historickej galérii drážďanského Zwingru, a ešte na zopár pôsobivých miestach.
Obsah filmu je zaľudnený množstvom postáv, od počiatku sa z nich výrazne vynímajú najmä dve figúry: consierge (komorník) hotelu Grand Budapest Gustave a mladý pikolík – lobby Boy – menom Zero, utečenec z bližšie neurčenej oblasti.
Komorník je vlastne dušou, nepísaným pánom hotelového zariadenia, všetko, čo sa pod strechou zariadenia deje, je výsledkom vôle a riadenia Gustava. A život v hoteli pripomína predovšetkým "staré, dobré časy", ich noblesu a bezchybnú, starosvetskú úroveň.
Z retrospektívneho rozprávania starého Moustafu sa hneď v úvode dozvedáme z hľadiska príbehu významnú informáciu, že šarmantný Gustave požíva mimoriadnu priazeň zrelých, zámožných a blonďatých dám, ktorá sa nekončí zdvorilostným správaním komorníka. Milenecký mýtus Gustava je nedeliteľnou súčasťou príťažlivosti zariadenia, pričom skutočnosť predbieha klebety – aj s pani D., viac než osemdesiatročnou majiteľkou hotela, spája komorníka ozajstný milenecký vzťah.
Jedného dňa odcestuje lady D. na svoj zámok Lutz a viac sa odtiaľ nevráti, za záhadných okolností zomrie. V testamente odkáže Gustavovi cennú časť svojho dedičstva – obraz Chlapec s jablkom od renesančného maliara Johanesa Van Hoytla (nikdy nežil, existuje len v príbehu filmu, obraz v skutočnosti na objednávku namaľoval súčasný britský výtvarník Michael Taylor).
Lenže pozostalí rodinní príslušníci komorníkove dedičské nároky neuznajú, a tak sa môžu začať peripetie s obrazom. Hrdinovia z hotela nečakajú na zdĺhavé právne ťahanice, jednoducho maľbu zvesia zo steny v zámku a odvážajú si ju do hotela. Nasleduje vyšetrovanie krádeže obrazu, ale komorníka rodina pozostalých obviní aj z vraždy lady D, a tak sa Gustave čoskoro ocitne vo väzení.
"Nápravné zariadenie" je zaplnené množstvom kurióznych postavičiek – figúriek a samotná basa sa samozrejme skvie v parádnom výtvarnom prevedení, v podobe masívnej kamennej pevnosti v akejsi ponurej zimnej krajine.3
Pikolík Zero s pomocou svojej milej, mladej cukrárky Agathy sa podieľajú na prípravách úteku, keď do neodolateľných cukroviniek zapekajú pilníky a podobnú výbavu. V bláznivom tempe, občas evokujúcom nemé grotesky, nasleduje onedlho zložitý útek skupinky väzňov, v ktorej je aj vždy duchaplný Gustave.
Neprehliadnuteľným kontextom celého príbehového virvaru filmu je čoraz dusivejšia atmosféra blížiacej sa vojny, ktorá napokon aj vypukne a skomplikuje beztak spletité cesty hrdinov.
S vojnovou mašinériou sú explicitne konfrontovaní pri svojich cestách vlakom, na vynútenej zastávke v šírom poli kontrolujú kupé vlaku drsné vojenské patroly – a nikdy to nedopadne dobre....
Aj jednoznačný predstaviteľ zla, syn lady D. Dmitri vystupuje v závere filmu v uniforme bližšie nedefinovanej , no vo význame jednoznačnej okupačnej vojenskej sily (konkrétnu evokáciu vyvoláva nápis ZZ na rukáve čiernej rovnošaty). Nenásytný dedič zrejme účelovo vstúpil do radov militaristickej organizácie, aby efektívnejšie dosiahol svoje nekalé ciele.
Inšpiráciu geniom loci, atmosférou či fluidom Strednej Európy nachádzame na poli umenia u viacerých – predovšetkým literárnych autorov. Napríklad rakúsky spisovateľ Robert Musil (1880 – 1942) si pre zanikajúcu habsburskú ríšu, rozpadajúcu sa na bojiskách prvej svetovej vojny, vymyslel i zvláštne meno Kakánia – odvodené je od skratky k. u. k. (kaiserlich und königlich – cisársky a kráľovský). Mimoriadne pôsobivý obraz „starej dobrej Európy“, ešte z rokov pred prvou svetovou vojnou, ale jej následný rozklad vo vojne i v medzivojnovom období priniesla autobigraficky ladená kniha rakúskeho spisovateľa Stefana Zweiga (1881 - 1942) Svet včerajška.
Zamyslime sa trochu nad spomínanými súvislosťami. Prináša vojnový, "závážny kontext" nebodaj väčšiu hĺbku bláznivému príbehu filmu, jeho pôsobivému vizuálu a okúzľujúcej atmosfére v prepracovaných kulisách - v sofistikovaných riešeniach mizanscény4, ako aj všetkému hemženiu zástupu kurióznych figúriek – filmových postáv?
Dáva zručne evokovaný obraz "sveta včerajška", konfrontovaný s brutalitou vývoja smerujúceho k vojnovej záhube nejaký hlbší zmysel či väčšiu hodnotu Andersonovému pestrofarebnému, nápaditému filmovému svetu?
V titulkoch prinášajú autori okrem iného aj informáciu o tom, že voľnou inšpiráciou filmu je literárne dielo rakúskeho spisovateľa Stefana Zweiga. V poriadku, hoci žiadna z Zweigových kníh sa v ničom nepodobá na žiaden z motívov filmu Grand Budapest Hotel. Zrejme ide len o voľnú inšpiráciu.
Možno filmárov nadchla autobiografická kniha "Svet včerajška", v ktorej Zweig na pozadí vlastného životného príbehu vykreslil vývoj Strednej Európy. Od idylických "starých zlatých čias" počas svojho detstva, k nástupu modernity počas dospievania a dospelosti, až k dvom vojnovým kataklizmám kontinentu.
Ale práve pri hľadaní možných paralel medzi Zweigovým literárnym dielom, výstižne a do hĺbky vykresľujúcim okolnosti prepadu do tragédie stredoeurópskych národov a filmovou Andersonovskou medzivojnovou burleskou, s nadšením ťažiacou predovšetkým z dobových štýlov a atmosfér, vychádza filmárska inšpirácia nielen ako veľmi voľná, ale aj povrchná.
Mizanscéna versus hlbší zmysel
Netreba prezrádzať podrobnosti dedičského príbehu ani jeho vyústenie – no nedá sa nepoznamenať čosi na jeho okraj. Príbeh filmu je totiž naozaj chabý. Je najslabším článkom ambiciózneho filmového projektu.
Vzniká dojem, že daný príbeh je len zle skrývanou primárnou motiváciou zmien, ktoré autori vo filme potrebujú, aby mohli rozvíjať svoje anekdoty, komponovať nápadité vizuálne riešenia, predviesť úchvatné scénografie a scenérie, vyhrať sa s filmovým rytmom, tempom, strihom a hudbou.
Vďaka príbehu sa vo filme menia prostredia, strieda sa množstvo postáv na filmovej scéne – väčšinou hlbšie neprepracovaných typov a figúriek. Úloha príbehu sa v Andersonovom filme zredukovala na funkciu "motora", mechanického hýbateľa všetkých tých zložiek mizanscény, ktoré boli pre autora také dôležité.
Na ukážku iba zopár slabých ohniviek príbehu: otázny je napríklad milenecký nimbus komorníka. Je viac než nepravdepodobný. Milenecký vzťah predstaviteľov rozličných spoločenských vrstiev samozrejme možný je, väčšinou je dobre ukrývaný. Vo filme však kuriózne partnerstvá (komorník a dámy najvyššieho spoločenského rangu) v interpretácii autorov prekvitajú viac – menej otvorene až do akejsi hotelovej inštitucionálnej podoby, pán Gustave je vychýreným milencom všetkých obstarožných, movitých a blonďatých dám, mnohé sa vraj v hoteli ubytovávajú možno len vďaka preukazovanej priazni stále výkonného komorníka. Nuž to je aj pri špecifickom filmovom príbehu a jedinečnej štylizácii trochu priveľa. Lenže od tohto predpokladu sa odvíja množstvo následných motívov – dedičstvo, útek, prenasledovanie... O Gustavovi sa autorom podarí načrtnúť aspoň aký – taký profil, je staromódnym predstaviteľom zaniknuvšieho sveta minulosti s jeho gráciou a noblesou. Celkom bez charakteru je však lady D., milenka komorníka. Kým by sme mali šancu sa čokoľvek o nej dozvedieť (napríklad prečo miluje Gustava?), zomrie. Veľa toho nevieme ani o pikolíkovi. Jeho meno, Zero, je naozaj výstižné, ale v peripetiách príbehu sa aspoň trochu rozvinie jeho kladný charakter. Ale prečo postihol krutý osud právnika hotela i právneho zástupcu lady D., nepopísaného doktora Kovácsa, to jasné vôbec nie je. Zrejme len preto, aby v príbehu našla miesto filmárska hra s jeho prenasledovaním v zákutiach zwingerskej galérie. Ale na podobne "hlinených nohách" motivačne stojí napokon aj väznenie komorníka a jeho útek z pevnosti, celé zbesilé prenasledovanie hotelovej dvojice v impozantných zimných scenériách a ešte všeličo iné.
Popri prevažujúcom nadšení z prekypujúceho výrazu filmu medzi divákmi z internetovej stránky ČSFD, nájdeme v komentároch aj zopár trefných postrehov, vystihujúcich najvypuklepší problém toho diela.
Zaujímavo o filme píše napríklad "Matty" (udelil filmu štyri hviezdičky):
"Hodně figurek, žádná postava. Hodně vypravěčů, žádné vyprávění. Hodně pohybu, žádný směr.
Anderson opět ve velkém stylu balancuje nad propastí samoúčelného blbnutí. Designem jednotlivých prostředí a období (...), geometrickým perfekcio-nismem v řešení mizanscény nebo rukodělně působícími triky jde o neuvěřitelně zábavné skloubení poetiky klasických grotesek a Mélièsových výpravnějších filmů. (...)
Nesouhlasím ale s tím, že Anderson dospěl a v pestrobarevném balení nám předkládá smutný a melancholický film.
Jakékoli snahy o vážnost, ať ve vztahu k postavám nebo k tématu války a zašlých časů, selhávají. Válečný rámec, nostalgický nádech a několikanásobné přepsání dějin střední Evropy slouží hlavně jako alibi pro pestrobarevné blbnutí.
Zweig je přítomný víceméně jen díky matrjoškové struktuře vyprávění, jejíž zřídkavé zohledňování v průběhu filmu přitom vyvolává otázku, kterou jsem si přes touhu nechat se volně unášet Andersonovou imaginací musel klást opakovaně – „K čemu?“
A Marigold, udeľujúc hviezdičky tri, okrem iného píše:
"Jakmile opadlo nadšení z výtvarně krásně uchopeného retra (pokud za retro můžeme označit styl, který něco starého volně připomíná, ale ani náhodou s tím nekoresponduje), ocitl jsem se ve sledu dynamických a volně propojených gagů, které plavou v přibližném intelektuálním guláši odkazů, parafrází a pomrkávání.
Anderson je natolik fascinovaný poz-látkem svého hračkářství, že když se probojuje k melancholickému finále, je člověka skoro líto, že věnoval tolik času figurkám a kulisám, které jsou krásné, ale totálně ploché.
Grandhotel Budapešť zachycuje umělce na vrcholu narcismu, kterému uniká to skutečně zajímavé pod přívalem barevných rekvizit a pitvorných gagů."
Netreba hádam prikladať do ohňa, je pozoruhodné, že krívajúci obsah a príbeh si povšimli viacerí.
Andersonov film je však okrem toho aj zaujímavým modelovým príkladom niektorých aktuálnych, povšimnutiahodných kinematografických čŕt. Inšpiroval aj k nasledujúcim úvahám.
Magický kult hviezd, nielen hereckých
Kult hviezd je do značnej miery pre svet filmu prirodzený, je tu už dávno, vlastne takmer od počiatkov kinematografie. Bolo by smiešne brojiť proti všeobecnej popularite predstaviteľov filmových rolí.
Lenže nie je celkom jedno, ako herecký kult vzniká a aká je jeho miera. Obľúbenosť mnohých filmových hercov sa rodí postupne ako výsledkok výbornej hereckej práce, vynikajúceho uchopenia rozmanitých rolí (teda vzniká takpovediac zaslúžene)5 a v konečnom dôsledku nemusí zatieniť či narušiť (prehlušiť) aktuálny herecký výkon, stvárnenie postavy v príbehu filmu.
Respektíve môže pôsobiť oboje súčasne: sledujeme známu hereckú hviezdu (možno práve jej príťažlivosť a obľúbenosť nás priviedla do kina) a pritom je zároveň ničím nerušeným diváckym zážitkom jeho dokonalé herecké umenie v danej úlohe.
Lenže producenti hviezdny prach zámerne víria. Venuje sa tomu celý priemysel – a možné je to preto, že je to efektívne, výrazne to prispieva k monetizácii výkonov a masy divákov na to naleteli.
Čo je však horšie, marketing tlačí na pílu vždy, aj vtedy, keď by nemusel. A tak sú hviezdnou aureolou opradení aj skutočne dobrí herci, lebo producenti nechcú riskovať, idú na istotu – pretláčajú hviezdny kult bez ohľadu na čokoľvek. Filmoví herci sú hviezdy a basta!
Únikom z tohto šialenstva je potom už len obrnenosť diváka, jeho zdravý vzťah k hviezdnemu fenoménu, opodstatnenému či neopodstatnenému. Hviezdny nimbus by totiž mal zostať naozaj podružným javom, sprievodným, iba akýmsi bonusom. No žiaľ to tak nie je...
Nuž a práve Andersonov film je vypuklým príkladom práce s hviezdnymi "hodnotami". Kalkulácie s kultom hviezd sa výrazne pretavila do podoby kastingu, stačí si pozrieť obsadenie. V titulkoch sa to len tak hemží zvučnými menami, ktoré v príbehu zahrajú len epizódnu rolu.
V Grand Budapest Hoteli okrem iných hrajú: Ralph Fiennes, Tony Revolori, F. Murray Abraham, Mathieu Amalric, Adrien Brody, Willem Dafoe, Jeff Goldblum, Harvey Keitel, Jude Law, Bill Murray, Edward Norton, Saoirse Ronan, Jason Schwartzman, Léa Seydoux, Tilda Swinton, Tom Wilkinson, Owen Wilson a ďalší.
Výstižná je napríklad rola britskej herečky Tildy Swinton, ktorá stvárňuje lady D.
V Andersonovom príbehu má postava už vyše osemdesiat rokov, pričom jej predstaviteľka sa narodila v roku 1960, čiže mala v čase nakrúcania nejakých 54 rokov.
A tak prišli k slovu zástupy maskérov, aby bola ilúzia starej pani dokonalá – a Tilda Swinton aby bola pod hrubou vrstvou mejkapu takmer k nepoznaniu.
Vo filme má lady D. len zopár štekov a potom umrie. Tak prečo všetka tá námaha, toľké šminkovanie? To sa v Hollywoode naozaj nenájde dostatok starých hereckých dám, schopných zahrať danú epizódku bez väčšieho maskovania?
Isteže sa nájde, lenže filmári potrebovali hviezdu. Pretože kult hviezdy predáva, a okrem toho sa pri tom možno i lepšie bavili, možno sa im zdalo, že to ich maskovacie snaženie prepožičiava nejaký význam ich filmárskemu hemženiu, keď už v samotnom filme akosi chýba. Aspoň taký dojem vytvára tak trochu detinská radosť filmového štábu a tvorcov z toho, že k nepoznaniu namaskovali stále mladú tvár Tildy Swinton...
Že to tak nejako funguje, že je radosť filmových hviezd chytľavá a prenáša sa na divákov (veď vlastne oni sú adresátom hviezdneho nátlaku!), k tomu si stačí prečítať len zopár komentárov na ČSFD. Medziiným čítame:
"Půvab Grandhotelu vychází mj. i z obsazení epizodních rolí slavnými tvářemi hereckého světa a jejich využití v pro ně netypických pozicích. Tak např. Tilda Swinton si střihla o několik dekád starší postavu zvadlé nestorky nestydatě prachatého rodinného klanu, který usiluje o její život a majetek".
Alebo:
"Bill Murray se objeví například na asi dvě minuty v takřka nedůležité roli – ale Grandhotel Budapešť je film Wese Andersona, takže tam Bill Murray být musí a publikum jeho přítomnost (a stylizovanost) ocení.
Stejně tak i Tilda Swinton nebo Edward Norton – je prostě tak nějak uspokojivé vidět určité herce v přehnaných kostýmech a deklamující podivné dialogy".
Ale hviezdny prach dnes neprášia len herecké hviezdy, svoju slávu zbierajú aj mnohí ďalší kinematografickí aktéri. Hneď za hercami sa v kultovej omáčke kúpu tvorcovia, režiséri.
Prečítajme si napríklad, ako píšu prispievatelia databázy ČSFD o režisérovi filmu. Trebárs:
"Je čím dál zřejmější, že s každým dalším filmem se zvětšuje a zrychluje jízda přes oceán představivosti jednoho z nejvýznamnějších a nejoriginálnějších tvůrců současné světové kinematografie..."
Alebo:
"Na minulé zastávce u Měsíce jsem se začínal bát, že už Wes jede jen na volnoběh. Naštěstí mylně. Tenhle staromil totiž znovu začal stavět vlastní světy a čaruje tak silně, že se nestačím divit."
A do tretice:
"Jeden z nejspecifičtějších tvůrců současnosti dotahuje vlastní trademarky k dokonalosti".
A ešte:
"Wes Anderson už vyše 16 rokov plní sny sebe i mne..."
Napokon, nič hrozné ani mimoriadne. Ani nič nové pod slnkom. Veď aj starý dobrý Fellini narábal obratne so svojim kultom, využíval ho vo vlastný prospech, v rôznej miere si vlastný kult vedome a niekedy možno aj neuvedomelo budovalo mnoho uznávaných osobností dejín kinematografie.
Čo však jednak trochu v súvislosti s filmom Grand Budapest Hotel zamrzí, je skutočnosť, že pôsobivý vizuál, prepracovaná mizanscéna, zručný strih a dobrá hudba, profesionálne herectvo a ešte množstvo ďalších cností toho filmu – a k tomu obrovská dávka kultu (hereckého, autorského...) - to všetko akoby malo zaplátať kostrbatý príbeh a nahradiť hlbší zmysel toho filmu.
Áno, ten film prináša výborné remeslo, sprevádza ho dobrý marketing, opradený je silným kultom. Avšak príbeh je slabší a hlbší zmysel diela chýba.
Napokon, znova nič mimoriadne a nič nové pod slnkom. V dejinách kinematografie vzniklo neuveriteľné množstvo filmov, ktoré neašpirovali na nejaký "hlbší zmysel", jednoducho chceli len zabaviť, rozosmiať. A vďaka dobrému príbehu a remeslu svoj zámer naplnili vrchovato.
Lenže tu je s Andersonovým filmom trochu problém. On sa totiž na čosi závažnejšie, hlbšie tvári. Ten film popri všetkých svojich nápadoch a fóroch nepochybne na piedestál závažného diela ašpiruje.
Ale obraz medzivojnovej Európy je v podaní filmu Grand Budapest Hotel skutočne len príťažlivým, pestrofarebným kalendárovým obrázkom, zo skutočnej, rozporuplnej podstaty regiónu a jeho dejín ten titul vystihuje pomerne málo. Svojích divákov v tomto zmysle neobohacuje, neprispieva k ich poznaniu. Skôr vzniká nebezpečie, že niektoré témy zľahčuje, zahmlieva, že sa roztápajú v anekdotách či klišé.
A zazlievať filmu by sa okrem spomínanej pretvárky chcelo ešte to, že súčasťou svojho zmyslu robí aj kult svojich hereckých hviezd a kult tvorcov. Nie je dôležitý príbeh jednotlivých postáv, nie sú dôležité ani samotné postavy, dôležité sú herecké kulty, stvárňujúce figúrky bezzubého príbehu. Kastingová stratégia akoby bola dôležitou súčasťou zmyslu filmu. Lenže naozaj je dôležité, aké "esá" hrajú aj ten posledný štek?
Ten film (a zďaleka nielen ten film!) o dôležitosti kultu svojich hviezd divákov presviedča, vychováva nás v tomto zmysle, vnucuje nám "celebritný princíp". Je to zlá výchova, žiaľ veľmi efektívna. Dnešná kinematografia sa priveľmi dostala do osídiel umelo živených kultov...
The Grand Budapest Hotel nie je film zlý, čas strávený jeho sledovaním určite nie je stratený. Ale mohol by to byť film oveľa lepší, hodnotnejší.
| The Grand Budapest Hotel | |
| USA, Nemecko, Veľká Británia, 2014. 100 min | |
| Kamera | Robert Yeoman |
| Strih | Barney Pilling |
| Scenár a réžia | Wes Anderson |
- A rozprávanie Moustafu je zas súčasťou knižného textu, ktorý divákom v úvode sprostredkuje medzitým zostarnutý literát, v polovici rokov osemdesiatych.
- Budapeštianske sikló je druhou najstaršou šikmou lanovou dráhou v Európe. Podľa lyonského vzoru jej výstavbu v budínskom kopci rokoch 1869 – 1870 inicoval Ödön Széchenyi. Pražská lanovka na Petřín je trochu mladšia, pôvodná dráha je z roku 1890.
- Vlastne sa celý film odohráva v zime – zimné scenérie s temnými či naopak s kontrastne žiarivými svetlami a farbami, s malebne poletujúcimi snehovými vločkami a s podobnými vizuálnymi úkazmi výrazne prispievajú k magickosti obrazov.
- Výstižne mizanscénu charakterizuje David Bordwel: "Původní francouzský výraz mise en scène znamená „dát na scénu“ a zpočátku se používal v souvislosti s režírováním divadelních her. Filmoví badatelé termín přenesli na filmovou režii a označují jím režisérovu kontrolu nad tím, co se objeví ve filmovém okénku. Jak lze očekávat, mizanscéna zahrnuje ty aspekty filmu, které lze rozeznat i v divadle: prostředí, osvětlování, kostým a chování postav. Kontrolou mizanscény režisér inscenuje událost pro kameru“ (David Bordwell a Kristin Thompsonová: Umění filmu, Akademie múzických umění, Praha 2012).
- Poznáme pravda aj hviezdy skôr celebritného rázu... Marketing dokáže vyprodukovať hviezdne "kvality" aj v prípade pochybných hereckých osobností.
