Kino na granicy/Kino na hranici 2018
Jubilejný 20. ročník filmovej prehliadky
Kino na granicy sa tradične koná v dňoch tzv. dlhého poľského víkendu, na prelome apríla a mája.
O jarný predĺžený víkend sa v Poľsku zakaždým postarajú dva štátne sviatky, zaznačené v kalendári celkom blízko seba: sviatok práce 1. mája a sviatok prijatia ústavy 3. mája 1791 - Konstytucja 3 maja.
Právny poriadok poľsko-litovskej únie bol prvou modernou ústavou v Európe. Dovtedy schválilo základný zákon (ako prvé na svete) len Ústavodarné zhromaždenie v zámorí, v Spojených štátoch amerických.
Ale vráťme sa domov, na festival kina: tento rok sa filmová prehliadka v oboch častiach hraničného Cieszyna/Českého Těšína konala od piatku 27. apríla až do štvrtku 3. mája. A bolo to podujatie jubillejné, priatelia filmu sa v štyroch kamenných kinosálach na oboch stranách hraničnej rieky Olzy, ako aj v kine pod holým nebom, stretli už po dvadsiaty krát.
Konfety, slzy a torta
Festival tradične otvára večer v tešínskom Divadle Adama Mickiewicza. V atmosfére, ktorá je viac priateľská a radostná, ako slávnostná (v Cieszyne si nikdy nepotrpeli na pompézne festivalové maniery), sa už po dvadsiaty krat začína sviatok nielen českého a poľského, slovenského, ale vďaka maďarským filmovým príspevkom vlastne stredoeurópskeho kina.
Riaditeľka prehliadky Jolanta Dygoś postupne na pódium pozýva celú "ekipu" (štáb), ktorá stojí v pozadí príprav a úspešného priebehu podujatia.
Predovšetkým oboch programových riaditeľov (Martin Novosad a Łukasz Maciejewski), ale aj celý organizačný tím ľudí, rátajúci vyše desiatku obetavých spolupracovníkov.
No keďže šlo tentokrát o jubilejný ročník, nechýbali ani niektorí bývalí spolupracovníci, napríklad dlhoročný programový riaditeľ z poľskej strany Maciej Gil, ktorý svoj osud s Kinom na granici zviazal nedlho po zrode podujatia.
Maciej, ešte ako študent filmovej vedy a zapálený obdivovateľ českého a slovenského kina pôsobil v Cieszyne najprv ako dobrovoľník, neskôr ako redaktor festivalového katalógu a napokon ako jeden z dvojice programových riaditeľov. V tejto funkcii bol aktívny až do roku 2016, kedy v "kresle dyrektora programowego" došlo k personálnej výmene. Napokon, nielen život, ale aj kino je neustála zmena. Otvorenie jubilejnej prehliadky bolo tiež dobrou príležitosťou zamyslieť sa aj nad viacerými medzníkmi vo vývoji podujatia.
Medzitým na pódiu v divadle to v posledný aprílový piatok večer o siedmej skutočne vrelo úprimnými emóciami. Strieľalo sa konfetami, boli "mocne uścisky", čiže vrúcne objatia, tiekli slzy dojatia a radosti.
Poliaci sú už takí, o niečo emotívnejší ako Slováci - a ešte kontrastnejšie vychádza porovnanie s našimi racionálnymi českými bratmi.
Lenže prehliadka je predovšetkým o kine, o filmoch, a tak čoskoro po explózii citov nasleduje samozrejme otvárací film.
Oslavy pokračujú po filme na festivalovom bankete na cieszynskom zámku, v pivnici pivovaru. Tu sa pri poháriku a dobrotách teplej a studenej kuchyne pokračuje v atmosfére jubilea. Po roku sa stretávajú známe tváre, v dave tradičných priaznivcov Kina na hranicy sa objavuje aj niekoľko nových hostí, ktorých panujúca atmosféra ihneď pohltí.
Nuž a vyvrcholením večera je okamih, keď sa krája veľká narodeninová torta. Sladká bodka sladkého jubilea...
Tlmočník
Ešte pred banketom sa koná poľská premiéra nového slovenského filmu Tlmočník. Film do Cieszyna prišiel uviesť sám režisér Martin Šulík, ktorý v rozhovore s divákmi zostal v divadle aj po premietaní.
Koprodukčný slovensko - česko - rakúsky film je príbehom dvojice starých pánov, ktorá sa vydá na cestu po dnešnom Slovensku, aby spoločne hľadali stopy udalostí z čias druhej svetovej vojny a odpovede na otázky, ktoré sa ich bytostne dotýkajú.
Filmová dráma s prvkami humoru prináša neodolateľný herecký koncert ústrednej dvojice príbehu: zatrpknutého židovského prekladateľa z Bratislavy stvárnil Jiří Menzel, v úlohe penzionovaného viedenského učiteľa jazykov, starého bonvivána Georga si s chuťou zahral rakúsky herec Peter Simonischek.
20 rokov kina ponad štátnou hranicou
"Nemali sme vtedy počítače ani mobilné telefóny..." spomínajú na počiatky podujatia riaditeľky prehliadky Jolanta Dygoś a Petra Slováček Rypienová v úvodnom slove spomienkového albumu.
V roku 1999, keď sa prehliadka zrodila, rozdeľovala súmestie ešte štátna hranica s kontrolovaným priechodom, pričom hraničný režim bol už samozrejme voľný a "priateľský", neporovnateľný s izoláciou z čias totality.
Ale hranicu v každodennom živote mesta aj prehliadky bolo samozrejme cítiť, zmenilto to až zavedenie schengenského režimu od decembra roku 2007.
Motívácia zrodu prehliadky je všeobecne známa, a okrem iných impulzov, ktoré sa dnes spolupodieľajú na zmysle festivalu, je prapôvodný záujem o filmy susedov dôležitým motívom rozhodne aj naďalej.
"Keby nám vtedy niekto povedal, že vydržíme až do 20. ročníka a v priebehu tých rokov budeme na našej prehliadke hostiť bezmála všetkých najvýznamnejších filmárov z Poľska, Česka a Slovenska, neuverili by sme to", priznávajú dnes riaditeľky.
To, čo Kino na granicy/Kino na hranici v priebehu dvoch desaťročí dosiahlo, napokon najvýstižnejšie dokumentuje obsah a priebeh ročníka aktuálneho. Sedem dní s filmom pri hraničnej rieke Olza jednoznačne preukázalo, že prehliadka je vo vynikajúcej kondícii, že prináša relevantný obraz o súčasnom dianí predovšetkým v susedských kinematografiách českých a poľských, so značným záberom z filmového diania na Slovensku a s bonusom maďarských kinematografických pohybov.
Ako ďalej?
Okrem jubilejnej atmosféry a nadšenia sú však dvadsiate narodeniny prehliadky zároveň aj závažným medzníkom, kedy si treba položiť dôležitú otázku: ako ďalej? Kam ešte možno ísť, ktorým smerom možno podujatie rozširovať, rozvíjať? Nakoľko únosné je navyšovanie premietaných filmov, počtov hostí i divákov, koľko a akých sprievodných podujatí prehliadka ešte unesie a obohatí?
Nepochybne majú autori Kina na granicy/Kina na hranici množstvo nápadov už dnes, určite aj v dojemných chvíľach osláv pomysleli aspoň chvíľku na to, ako sú dosiahnutá úroveň a úspech zaväzujúce.
"Žeby Kino na granicy zostalo tým, čím je!", zaznelo opakovane v ankete s účastníkmi tohtoročnej prehliadky v krátkom video zostrihu.
Naozaj, škoda by bolo stratiť tú úžasnú atmosféru priateľského, neformálneho stretnutia s kinom. Ale zároveň je jasné, že sa podujatie musí vyvíjať, že nesmie ustrnúť, zmeravieť v opojení zo súčasného úspechu.
Držme si palce, aby sa stretnutie nad Olzou rozvíjalo tak, aby bolo naďalej príťažlivým miestom pre všetkých milovníkov dobrého kina, tak, ako ním bolo doposiaľ, počas prvých dvadsiatich rokov.
