Je to OK, tlak aj tep mám v norme
Boli pri tom v hodnotení bilančných referátov dokumentov za rok 2017
"Vo filme Boli pri tom však režisér spoza kamery nevystupuje, nereaguje na to, čo riaditelia hovoria. Nepočujeme a nevieme, akým spôsobom kládol svojim protagonistom otázky, ani to, ktoré položil a ktoré vynechal. Nevieme, či by sa prejav riaditeľov pri niektorej jeho otázke nezlomil, nerozochvel, alebo naopak nestvrdol. Ich pamäť je tu skrátka v PR verzii. A nevieme ani to, či sa režisér pri jej snímaní v duchu smial alebo či sa mu od rozhorčenia niekedy zrýchlil tep. Z finálneho zostrihu sa zdá byť celkom pasívny", napísala okrem iného vo svojom referáte Mária Ferenčuhová na margo dokumentu Boli pri tom.
Je to celovečerný film o trinástich bývalých riaditeľoch STV a RTVS, v ktorom vystupujú a hovoria všetci dekrétmi menovaní kormidelníci média v Mlynskej doline po roku 1989.
Citované slová sú pravdaže zmienkou - názorom k jedinému filmu minulej sezóny, vyňaté z referátu pani Ferenčuhovej Dokumentárna mapa Slovenska, Európy, sveta, ktorý sa venoval viac než desiatke ďalších slovenských dokumentov roku 2017. Lenže ja som autorom toho filmu o riaditeľoch, a rád by som na otázky a výhrady, ktoré sa objavili vo verejnom priestore - v tlačenej (aj elektronickej) verzii zborníka - odpovedal.
Otázky filmu
Pamätám sa síce na trochu iné, o niečo priaznivejšie celkové hodnotenie môjho filmu pri ústnom prezentovaní referátu v Kine Lumiére, v rámci panelovej diskusie o dokumentoch v Týždni slovenského filmu, ale na modifikáciu postoja v čase od prednesenia príspevku v kinosále po publikovanie v písomnej podobe má autorka samozrejme plné právo, všeličo sa časom môže premyslieť a upraviť inak.
Napokon, vôbec to nie je podstatné, vychádzať môžeme i tak len z tlačenej verzie, tá je k dispozícii v podobe "čierne na bielom", záznam prednesu referátu nemám k dispozícii. Pre úplnosť však dodávam, že autorku obsah aj podoba mojich otázok, ktoré som riaditeľom pri nakrúcaní kládol, no vo filme neodzneli, zaujímali už na panelovej diskusii, pýtala sa ma na to.
Aj som jej vtedy odpovedal, že podoba filmu je bez položených otázok tvorcu celkom zámerná. Že odpovede respondentov sú spracované v dramaturgickej stratégii vďaka montáži cielene tak, aby nemuseli odznieť žiadne "reportérske" otázky spoza kamery.
Vlastne toto odpovedám aj teraz, ten film nie je sériou rozhovorov, interview s bývalými riaditeľmi, v ktorom majú položené otázky svoju logickú funkciu a zmysel. Toto je dokumentárny film, tvoriaci jedinečnú skladobnú, dramaturgicko-režijnú štruktúru, ktorej súčasťou sú AJ výpovede respondentov. Tie výpovede sú takpovediac "samonosné", fungujú bez položených otázok, účinkujú vo vzájomných väzbách jednotlivých výpovedí, ale aj v náväznostiach a synergii s rôznymi filmovými sekvenciami, ktoré sú tak isto súčasťou diela.
Rozhovory bez následkov
Kým sa pustím do ďalších úvah, rád by som autorku referátu uistil, že rozhovory s protagonistami filmu mi nespôsobili žiadne mimoriadne následky. Nespomínam si, že by som bol rozhorčený z priebehu nakrúcania, žeby mi enormne stúpol tep či tlak. Veď som vždy dopredu vedel, či aspoň tušil, s kým mám dočinenia, príbehy bývalých riaditeľov sú predsa verejne známe, a mojím zámerom určite nebolo vzrušujúce, tep zrýchľujúce investigatívne pátranie, odhaľovanie nejakých nových skutočností.
Nakrúcanie dokumentu samozrejme vždy má nejaké dôsledky na psychosomatický stav autora, možno je aj tep i krvný tlak o niečo vyšší ako počas obednej siesty, veď filmár má na starosti dosť dôležitých úloh: komunikáciu s protagonistom, koncepciu celého filmu, ostrosť, svetelné pomery, zvukovú kvalitu - pokiaľ si film nakrúca sám, čo bolo celkom tak v mojom prípade.
Či som sa pri nakrúcaní v duchu smial? Ani veľmi nie, trošku predsa len asi vtedy, keď sa pán Darmo doma plazí pred televízorom, hľadajúc kazetu so svojim inauguračným prejavom na televíznej obrazovke. Keď mi ho pustil, pripadalo mi celkom zábavné, že sa na seba pozerá a súhlasne prikyvuje svojmu prejavu.
A celkom zábavná, ale i trápne výstižná je napríklad aj story o tom, ako Petra Maleca vytiahli z domu od futbalového prenosu, aby ho na predsedníctve Slovenskej národnej rady okamžite ustanovili za nového riaditeľa STV, o čom sa neborák dozvie až zo živého spravodajského vstupu po futbalovom zápase Frencváros - Slovan Bratislava...
A takých chvíľ bolo možno pri nakrúcaní aj viac, ešte viac ich však bolo v strižni, keď v už realizovanej skladobnej koncepcii mnohé prvky vzájomne reagovali, fungovali - neraz to bolo zábavné aj smiešne. Je to v tom filme.
Dnes už je vo filme zábavný aj hrozivý komplot, ktorý Mečiar so svojimi blízkymi zosnovali okolo údajnej cenzúry televíznych desaťminútoviek, a ktorého nedobrovoľným aktérom sa stal druhý riaditeľ v poradí Peter Zeman, ktorý o tom vo filme celkom vtipne rozpráva, prirovnávajúc premiérovu a Kňažkovu akciu k akčnému talianskemu (mafiánskemu?) filmu.
A spomínam si ešte, že zo stretnutia s Igorom Kubišom som bol dosť rozladený. Pôvodne som sa aj s ním chcel stretnúť opakovane (so všetkými protagonistami som sa stretával opakovane, pri viacerých príležitostiach), ale keď som absolvoval to krčmové posedenie, čo je vo filme, kde väčšinu času len nadával na všetko a na všetkých, prešla ma chuť s ním znovu nakrúcať. Nevidel som v tom žiadny zmysel. Trošku som to potom aj ľutoval, mal som obavy, či z jeho tárania dokážem použiť čosi výstižné, ale podarilo sa, povedal toho dosť. Nestihol som sa ho síce priamo opýtať na niektoré veci "ťažkého kalibru" - nehorázne posluhovanie televízie tajnej službe (vysielania konšpiračných videí Utajení svedkovia v niekoľkých pokračovaniach) a na iné formy totálnej oddanosti vládnej a straníckej moci. Na prvom stretnutí som o týchto veciach zámerne nehovoril, aby sa respondent hneď nezaťal, no k ďalšiemu nakrúcaniu už nedošlo. Mimochodom, evidentne ani Kubiš nemal na ďalších stretnutiach záujem, svoje si povedal a basta.
Spadol mi v strižni kameň zo srdca, keď som zistil, že asi z hodinového prevažne monológu sa dá v štruktúre filmu mnohé použiť, Kubiš o viacerých relevantných témach hovorí iniciatívne sám, v jeho výpovediach v synergii s inými výpoveďami a s archívnymi zábermi vychádza plastický náčrt epochy fungovania média počas jeho riaditeľovania.
Nie som Marcel Ophüls
"K filmom, ktoré zároveň hovoria i zamlčiavajú, patrí aj na prvý pohľad nenápadný film Tomáša Hučka o riaditeľoch verejnoprávnej televízie Boli pri tom. Režisér v ňom dáva priestor - a zrejme aj dosť slobody - každému bývalému riaditeľovi (jediná Miloslava Zemková tento priestor nevyužila a vo filme sa objavuje len prostredníctvom archívneho záznamu)1. Zdá sa, že režisér ku každému riaditeľovi pristupoval rovnako, bez ohľadu na to, či bol vo funkcii v čase Mečiarových vlád, za vlády Mikuláša Dzurindu či Ivety Radičovej, alebo za vlád Ficových. Na jednej strane je tento zdanlivo neutrálny postoj výhodou: Je fascinujúce sledovať, ako každý z oslovených slobodný priestor využíva na svoju prezentáciu, pričom isté fakty vyzdvihuje a iné zatláča do do úzadia. Pri tomto úsilí tvarovať minulosť do podoby osobného PR , ba až obhajoby, však pred divákmi zakaždým ako prízraky vyvstávajú otázky osobnej zodpovednosti, karierizmu, politického či ekonomického tlaku. Otázky ochoty a schopnosti dopracovať sa ku kompromisu a nestratiť pritom tvár. A tiež otázky synergie medzi politickými rozhodnutiami a vlastnými manažérskymi schopnosťami jednotlivých raditeľov. A takmer žiadna z týchto otázok nie je zodpovedaná (napríklad o tzv. zmluve so štátom pri výpovedi Václava Miku, ktorý z filmu vychádza ako najschopnejší riaditeľ, nepadne ani slovo).
Práve vďaka tomuto dosť zvláštnemu pomeru medzi vypovedaným a zamlčaným som si v súvislosti s filmom Boli sme pri tom2 spomenula na výrok francúzskeho dokumentaristu Marcela Ophülsa o výpovediach protagonistov jeho filmov. Ophüls totiž v súvislosti so svojím filmom Hotel Terminus tvrdil, že mu nešlo o to, aby protagonistom dokázal, že klamú. Zaujímalo ho skôr to, ako o minulosti klamú. Vo chvíli, keď si uvedomil, že ich výpoveď je pochybná, vždy vystúpil spoza kamery a do výpovede zasiahol. Pýtal sa a polemizoval. Vo filme Boli pri tom však režisér spoza kamery nevystupuje, nereaguje na to, čo riaditelia hovoria".
Citoval som opäť slová Márie Ferenčuhovej z jej referátu o minuloročnej dokumentárnej tvorbe. Som predovšetkým rád, že podoby účinkovania protagonistov recenzentku fascinujú. Áno, presne o to šlo. A som presvedčený o tom, že tie výpovede, ale aj zaznamenané dianie a činnosti vo filme pôsobia - dajme tomu fascinujúco - aj bez akýchkoľvek otázok režiséra.
Rozhodne nie je pravda, že nereagujem na to, čo jednotliví riaditelia hovoria. Lebo veď: je "vystupovanie tvorcu spoza kamery" jediným efektívnym spôsobom reakcie? Určite nie. Nepredložil som predsa divákom sériu výpovedí bývalých riaditeľov, z ktorých som len vystrihol svoje otázky - opakujem, ten film má zreteľnú tvorivú stratégiu, je to dômyselná filmová štruktúra, ktorá sa zavŕšila predovšetkým vďaka filmovej montáži.
Chcel by som tiež zdôrazniť, že neinvestigatívna podoba filmu je celkom zámerná. Nechcel som sa ponoriť do pátrania po žiadnej kauze, nevyšetrujem v žiadnych exaktných, vecných problémoch fungovania média. Neplánoval som publicistickú analýzu, neviedla ma žurnalistická angažovanosť.
Predovšetkým ma zaujímala psychológia protagonistov, ich mentálna výbava, ich náklonnosť či odolnosť k mocenským štruktúram a mechanizmom, ako aj náčrt dobových spoločenských a kultúrnych pomerov.
Ak v tom filme pani Ferenčuhová zaznamenala všetky tie otázky, o ktorých píše a ktoré pred ňou z filmu "vyvstávajú ako prízraky", považujem to za svoj úspech a i touto cestou jej ďakujem za ocenenie. Rozchádzame sa len v názore, či by na tie otázky mali byť vo filme aj odpovede. Recenzentka ich tam očakáva, ja som presvedčený o tom, že tam byť nemusia, ba ani byť nemôžu. Celkom prozaicky by sa do toho filmu nezmestili, aj keby sme sa nejakým zázrakom k všetkým tým odpovediam dopracovali. Z celovečerného filmu by musel vzniknúť rozsiahly seriál a bol by s veľkou pravdepodobnosťou dosť nezáživný.
Áno, peripetie vývoja, kauzy a problémy nášho verejnoprávneho média v priebehu posledného štvrťstoročia by si zaslúžili serióznu, nestrannú, vecnú a odbornú analýzu - ale to rozhodne nie je vhodné "sústo" pre dokumentárny film. To nie je na to vhodné médium. Nedá sa to.
Čo sa týka konkrétnej výčitky v zátvorke, že vo filme nie je zmienená tzv. zmluva so štátom - priznám sa, výhrade nerozumiem. Ale vedel by som odpovedať zase len tak, že pokiaľ ide o nejakú vecnú problematiku, tak ma to jednoducho z hľadiska môjho filmu nezaujíma. Ako množstvo iných káuz, problémov a súvislostí, ktoré sú vhodnou príležitostnou "potravou" žurnalistiky a publicistiky.
Aby to bolo zaujímavé, v tejto súvislosti ešte podotýkam, že aj film Boli pri tom sa v koprodukcii s RTVS realizoval v v rámci tzv. zmluvy so štátom - aj preto je v záverečných titulkoch uvedená podpora Ministerstva kultúry SR. To len na okraj, podmienky koprodukcie určila RTVS.
No a napokon - Boli pri tom nie je Hotel Terminus. Porovnávať rôzne filmy a ich tvorivé stratégie samozrejme recenzent môže, no nemusí to byť vždy vhodné, prospešné a zmysluplné. Nie som Marcelom Ophülsom, a vo svojom filme som sa mu nechcel podobať. Napĺňal som vlastný zámer.
Druhý referát
Kritickú mediálnu reflexiu slovenského dokumentu priniesla v rámci panelovej diskusie Týždňa slovenského filmu druhá autorka referántu, festivalová dramaturgička (Jihlava) Andrea Slováková. Jej príspevok Slovenské myslenie o domácom dokumentárnom filme čítam tak isto zo zborníka Slovenský film v roku 2017. V súvislosti s filmom Boli pri tom autorka píše:
"Ďalším nečekaným zistením bola chýbajúca podrobná analýza filmu Boli pri tom, ktorý predstavuje 13 porevolučných riaditeľov (česko)slovenskej televízie. Riadenie televízie a vôbec reflexia média verejnej služby v celom porevolučnom období je mohutná téma, zásadná v prostredí audiovízie, pri premýšľaní vzťahu médií a politiky (a spoločnosti), mediálnej gramotnosti, či vôbec pojmu verejnoprávnosti. Toto sú však otázky, ktorým sa film venuje len veľmi málo, nevyužil unikátnu možnosť viac analyticky sa do nich ponoriť - zaujímavé však je, že ani pre filmových novinárov toto nebola tematická výzva. Výpovede trinástich riaditeľov novodobej verejnoprávnej televízie na jednom mieste sa javia byť ideálnym materiálom ku kritickému rozboru. Aj skutočnosť, že režisér k téme pristúpil zásadne neinvestigatívne, neskúmal hospodárske otázky, stavbu a spôsob tvorby programu, vnímanie verejnoprávnej služby všetkými protagonistami, neskúmal, kto sú to tí ľudia, resp. akej mentality sú reprezentanti - to sú podstatné otázky reflexie mediálneho priestoru, ktorým sa paradoxne mediálny priestor v uplynulom roku nevenoval".
Kým pani Ferenčuhová v mojom filme aspoň nachádza (a predpokladám, že i doceňuje) mnohé fascinujúce otázky, ktoré v spojitosti s televíznym médiom a jeho ústrednými protagonistami na oblúku porevolučného vývoja vyvstávajú - a dožaduje sa od filmu odpovedí na ne, Andrea Slováková považuje môj film zrejme za čosi ako zmarenú šancu, pretože je neinvestigatívny a nevenuje sa analýze vzťahov médií a politiky i spoločnosti, problematike mediálnej gramotnosti či verejnoprávnosti. Slovákovej prekáža, že som neskúmal hospodárske otázky, stavbu a spôsob tvorby programu, že som sa do širokého spektra problematiky "neponoril analyticky".
Čítam dobre? Mal som podrobiť analýze hospodárske otázky prevádzky televízie (čiže vlastne akýsi audit), či stavbu a spôsob tvorby programu? Môžem znova len opakovať: spomínané úlohy vôbec neboli mojím zámerom. Takéto ciele sú v dokumentárnom filme neadekvátne. To sa musí robiť inde, iným spôsobom. Napríklad v odborných mediálnych grémiách, štúdiách, áno, aj v širšie ponímanom mediálnom priestore (publicistika, novinárska - mediálna obec) - v tomto s pani Slovákovou rozhodne súhlasím.
No keď autorka píše, že som "neskúmal, kto sú to tí ľudia, resp. akej mentality sú reprezentanti", tak s tým samozrejme nesúhlasím, lebo práve o tom je ten film: skúma ľudské kvality protagonistov, ktoré jednoznačne vystupujú či "sublimujú" z ich údajných PR vystúpení v tom filme, ale aj z ich súčasných činností, zaznamenaných a spracovaných v štruktúre diela, či z koncepčne vybraných a použitých archívnych sekvencií (film naozaj nie je len sériou interview, či hovoriacich hláv). Ak tam nič z tohto nie je, no a nie je tam ani požadovaná analýza média a príslušná investigatíva - a to tam naozaj nie je, potom sa pýtam, čo v tom filme vlastne je? Na čo sa Andrea Slováková pozerala celých deväťdesiat minút, keď nič nevidela?
Čo je vo filme?
Pokúsim sa na položenú otázku - čo je vo filme - odpovedať sám. Zopár motívov a tém som už v tomto texte spomínal, pripojím na ilustráciu ešte niekoľko príkladov, no moja odpoveď nebude úplná. Najlepšou odpoveďou je vlastne sám film. Treba si ho pozrieť.
Ten film je predovšetkým tak trochu tragikomickým obrazom našej biedy, no niekedy možno trochu i zvestovateľom svetielok nádeje, ktoré sa premietajú na pozadí nášho spoločenského, politického a kultúrneho vývoja za obdobie od Novembra 1989 dodnes. Rýchle a časté striedanie riaditeľov ústredného média je výstižným príbehom o "nepohodlnej" ceste slovenskej spoločnosti, o peripetiách v jej vývoji za uplynulé tri desaťročia.
Nezastupiteľnú úlohu v príbehu televízie samozrejme zohrávali jednotliví riaditelia, pôsobiaci v čele inštitúcie. Ich postoje, hodnoty a činy počas výkonu funkcie sú výstižnými vizitkami na pozadí danej epochy, bonusom sú ich súčasné reflexie minulosti.
V spracovaní filmového materiálu sa ukázalo, že veľkú výpovednú silu a hodnotu majú už len okolnosti a priebeh nástupu jednotlivých protagonistov do funcie, a rovnako aj podoba ich odchodu z postu raditeľa.
Na tomto mieste podčiarkujem významnú informáciu, ktorá je aj súčasťou titulkov v závere filmu, že trinásty riaditeľ Václav Mika (vo funkcii od 1.8.2012 do 31.7.2017) je jediným riaditeľom za takmer tridsať rokov, ktorý naplnil svoj päťročný mandát vo funkcii - všetci jeho predchodcovia v kresle riaditeľa skončili predčasne. Niektorí sami abdikovali, no najčastejšie boli odvolaní. Nie sú tieto okolnosti konštituovania vedenia média výrazom čohosi vážneho? Isteže sú, je to o tom, že televízia bola vždy v stredobode záujmov politickej moci a častou výmenou vedenia takto uplatňovala svoje mediálne zámery, lebo nie každý riaditeľ napĺňal jej predstavy (moc sa vo výbere "svojho" riaditeľa pomerne často mýlila).
Celkom zámerne som podrobnú analýzu jednotlivých udalostí a ich zložitých súvislostí prenechal prípadným mediálnym či odborným záujemcom a zámerne som sa sústredil na najdôležitejšie osoby týchto udalostí a procesov. Na jednotlivých riaditeľov. Ako a prečo konali tak, ako konali? Aké boli ich motivácie, ambície? Aké hodnoty vyznávali? Ako sa im darilo ich obhajovať a zachovať im vernosť v daných okolnostiach a pomeroch? Ako to všetko vnímajú a hodnotia po rokoch?
Toto boli otázky, ktoré stáli v pozadí môjho záujmu o osobnosti riaditeľov, nie konkrétne hospodárske otázky či otázky tvorby programu. Podľa môjho presvedčenia sú to rozhodne otázky dôležité a dúfam, že sa mi vďaka ich aplikácii v tvorbe filmu podarilo vytvoriť pomerne výstižné náčrty jednotlivých protagonistov. Že z nich vychádza základná hodnotová a mentálna výbava bývalých riaditeľov, a že zobrazené postoje, hodnoty a činy majú univerzálny presah, lebo sa týkajú aj tých, čo sa na ten film pozerajú.
Na záver ešte aspoň zopár konkrétnych príkladov toho, čo je vo filme i s výkladom toho, ako to vo filme pôsobí, funguje.
O výstižnom menovacom príbehu Maleca či "talianskej" podobe "cenzúrnej" epizódy Zemana už bola reč. Ale či podobne výstižne o mečiarovskej epoche nevypovedá aj príbeh údajne zmareného volebného aktu Mečiara, v súčasnom podaní Ivana Stadtruckera, aj s aktuálnym prikrášlením významu niektorých okolností udalostí ("PR" protagonistu konfrontované archívnymi zábermi)? A či nemá úžasnú výpovednú hodnotu spôsob, ako sebaobraňujúco vysvetľuje pán Darmo vysielanie kazety Utajených svedkov, ktoré na vysielacie pracovisko priniesla tajná služba, čo vo svojej výpovedi bývalý riaditeľ zakoktá dokonca trikrát. Nesvedčí to o ničom? Napríklad o zlom svedomí po toľkých rokoch.
Tú sekvenciu je samozrejme najlepšie vidieť vo filme na vlastné oči (jedinečný výraz tváre, dikcia...), no pre zaujímavosť uvádzam aj doslovný prepis výpovede:
"Tak vyvrcholilo to napríklad odvysielaním jedného archívneho dokumentu, ktorý bol pripravený SISkou, ktorý bol pripravený SISkou, é, ktorý bol pripravený SISkou a týkal sa prezidentovho syna. Tento dokument sa odvysielal jednoducho bez môjho vedomia, bol donesený do Slovenskej televízie tesne pred vysielaním. A na základe tohto lapsusu, kde sa pomenovali aj priezviská, mená ľudí, tak - tým nechcem vyvracať jeho pravdivosť, že bol nepravdivý. Bol viac pravdivý než nepravdivý. Tento dokument. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, že tam sa porušil zákon, neviny, to znamená, že nemôžem niekoho, dokiaľ súdne poznanie... Tak som odmietol vysielať ďalšie kazety! To bol môj ďalší prehrešok, že som nebol ochotný vysielať už ďalšie kazety."
Je to úspešné PR pána Darma, alebo nám ta výpoveď poskytuje čosi celkom iné? Je dôležité vedieť, čo som sa ho pýtal, v súvislosti s týmto príbehom? Pokiaľ si pamätám, na SISkárske výtvory vo vysielaní som sa ho ani nepýtal, začal o tom hovoriť sám. Možno z vnútorného pretlaku, z potreby po rokoch sa trochu očistiť verejne, veď napokon odmietol vysielať ďalšie kazety, a napokon veď ho aj tak odvolali (a jeho následník výtvory tajných vysielal bez zaváhania).
Ale ten film prináša okrem tristných príbehov, frašiek a ich aktuálnych "PR" interpretácií aj zopár pozitívnych zábleskov, keď sa v príbehu média aspoň na chvíľu dostala k slovu obhajoba hodnôt či zásadové postoje.
Napríklad keď sa po nočnom parlamentnom "koberčeku" rozhodne Peter Zeman na protest proti mocenským praktikám zasahovania do chodu televízie okamžite odstúpiť z funkcie a napíše o tom a doručí svoj abdikačný list, či vtedy, keď Milan Materák hovorí o svojej autentickej motivácii stať sa riaditeľom a prispieť tak k spoločenskému ozdraveniu v postmečiarovskom marazme a spúšti. Keď pritom otvorene priznáva vtedajšie stranícke zázemie všetkých kandidatúr, i tej svojej (Ján Langoš bol jeho bývalým spolužiakom), je to nejaké eufemistické PR? Vôbec nie...
Záverom
V závere svojho referátu Mária Ferenčuhová píše aj toto: "Sprievodným javom všeobecného zvýšenia kvality slovenských dokumentárnych filmov v posledných rokoch, a zvlášť v roku 2017, je aj to, že sú čoraz viac user friendly. Prečítať a prijať nové slovenské dokumentárne filmy je zrazu menej náročné. Ale vďaka za ne! Sú poučné, tematicky aj vizuálne atraktívne. Akurát nie sú až také... problematické. A práve "problematickosť" - črta, ktorá spôsobuje, že filmy nie je vôbec jednoduché uchopiť ani zaradiť, a zabraňuje nám vytvoriť si na ne instantný názor - dráždi, provokuje a aktivizuje všetkých tých, ktorých francúzsky filozof Jacques Rancière nazýva emancipovanými divákmi. Nepochybne k takým divákom sama patrím. A preto Slovensku prajem do ďalších rokov o čosi viac problematických filmov, aj omnoho viac emancipovaných divákov a diváčok".
Myslím, že rozumiem, o čom pani Ferenčuhová píše. Ja by som to pravda nazval inými slovami, netúžim po filmoch "problematických", ale potešia ma filmy podnetné a invenčné, z ktorých sa však v mene invencie a inovácie nevytratí elementárny zmysel.
Uznávam, že môj film Boli pri tom môže byť vnímaný ako formálne a dramaturgicky tradičný, možno konzervatívny. Pani Ferenčuhová ho vo svojom referáte charakterizovala ako "na prvý pohľad nenápadný film". Oukej, to beriem, je to tak nejako. Ale som presvedčený aj o tom, že v tom filme je určite veľa toho, čo ani jedna z recenzentiek nevidela, či nechcela vidieť. S tým mám trochu problém v prípade oboch referátov.
Ale napokon, až takým problémom to nie je. Recenzenti pravdaže môžu slobodne napísať, ako jednotlivé filmy vidia, vnímajú a hodnotia. No podobu a hodnotu daného filmu to zásadne neovplyvňuje, filmové dielo má svoj vlastný život a diváci, dajme tomu "emancipovaní", zhliadnu každé dielo vlastnými očami, bez ohľadu na to, čo bolo kdekoľvek o filme napísané.
I tak som však rád, že som sa k tomu filmu na tomto mieste mohol písmom vyjadriť aj ja, autor dokumentu Boli pri tom. Ale najvýstižnejšie o všetkom vypovedá i tak sám film.
Tomáš Hučko, december 2018
- Informácia nie je celkom presná, Miloslava Zemková je vo filme nielen na archívnych záberoch. V sekvencii z návštevy vysokoškolského prostredia s prednáškou som využil vlastné pôvodné zábery.
- Chybička sa do názvu filmu "vloudila". Dielo sa nevolá "Boli sme pri tom", ale "Boli pri tom".
