Filmári zostávajú
Autori s nami zostávajú prostredníctvom svojich diel
Ľudia sú smrteľní a filmári samozrejme tak isto. Lebo sú tiež len ľudia, nech by boli autormi akéhokoľvek diela. Sú smrteľní v biologickom zmysle ako všetci ostatní. Lenže práve vďaka svojmu dielu neodchádzajú z tohto sveta celkom. Zostávajú s nami prostredníctvom filmov, ktoré vymysleli a nakrútili, alebo v nich účinkovali, či k nim nejako inak prispeli.
Celkom evidentné je to napríklad v prípade populárnych hercov: prepožičali svoju fyzickú podobu postavám v desiatkach titulov, ktoré pri opakovanom uvedení zakaždým oživujú nielen príbehy a peripetie tých diel, či charaktery a postoje postáv, ale prinášajú aj fyzickú podobu ich predstaviteľov. Pravda, výzor hercov môže byť účelovo prispôsobený maskou či kostýmom, no filmové dielo na svojich políčkach či frejmoch uchováva aj hercovu osobnosť, jeho tvorbu a umenie, a pri premietnutí na plátno či obrazovku ich zakaždým sprítomní.
V tomto zmysle nesmrteľnými však nie sú len predstavitelia postáv, prípadne autentickí protagonisti z dokumentárnych filmov, ale určite aj ľudia spoza kamery, ktorých na plátne nevidíme. Lebo ich vklad do diela je v ňom zaznamenaný, je jeho súčasťou, a podľa okolností môže dostať príležitosť, aby opakovane oslovil divákov. Pôsobia tak na nás myšlienky, postoje, či emócie autorov, ktorí tu už fyzicky nemusia byť.
Napokon, neplatí to len o filmároch či autoroch. Ľudia, ktorí odchádzajú z tohto sveta, predsa vždy zostávajú v povedomí svojich blízkych, rodiny a známych, aj bez filmových záznamov.
Ibaže autori a filmári vďaka svojmu médiu zväčša komunikujú s oveľa väčším okruhom ľudí, ako väčšina smrteľníkov. Možno, že by sme to mohli považovať dokonca za nejaké privilégium autorov, ale v konečnom dôsledku je ich posolstvo predovšetkým naším prínosom a je našou veľkou vymoženosťou, sa k nemu môžeme opakovane vracať. V časoch digitalizovaných záznamov a internetu je to väčšinou aj organizačne a technicky jednoduché.
Odišli a zostali
Začiatkom februára vo veku 91 rokov zomrel známy kanadský herec Christopher Plummer (1929 - 2021). Z počiatkov jeho filmovej kariéry sa do pamäte divákov vrylo najmä jeho stvárnenie postavy kapitána von Trappa v kinematografickej adaptácii úspešného divadelného muzikálu Za zvukov hudby (1965).
Profesionálnu hereckú kariéru započal Plummer v Ottawe koncom štyridsiatych rokov, popri javiskovom pôsobení na rôznych kanadských scénach či na Broadwayi účinkoval od konca päťdesiatych rokov aj pred filmovou kamerou. Za svoju dlhú hereckú kariéru vytvoril obrovské množstvo filmových aj televíznych postáv. Častokrát to bolo vo vedľajších, no významných úlohách. Napríklad vo filmoch: Pád ríše rímskej, Návrat Ružového pantera, Bitka o Britániu, Waterloo, Sarajevský atentát, Čistá duša, Alexander Veľký a mnohé iné. V roku 2011 získal Plummer Oscara za vedľajšiu mužskú rolu vo filmy Začiatky.
Vo februári zomrel tiež známy filmový scenárista Jean-Claude Carrière, mal 89 rokov (1931 - 2021). Od začiatku šesťdesiatych rokov autorsky spolupracoval s celou plejádou význačných filmárskych osobností. Napísal scenáre viacerých filmov španielskeho režiséra Luisa Buñuela: Denník komornej (1963), Kráska dňa (1967), Mliečna dráha (1968), Nenápadný pôvab buržoázie (1972), Prízrak slobody (1974), Tajomný predmet túžby (1977).
Carrière spolupracoval s impozantným zástupom zvučných filmárskych osobností, podieľal sa na literárnej príprave ich významných diel. Je napríklad autorom viacerých scenárov filmov, ktoré nakrútil Louis Malle: Viva Maria! (1965), Zlodej z Paríža (1966), Milou v máji (1989).
Autorsky sa podieľal na kriminálnej dráme Borsalino (1970), ktorú nakrútil režisér Jacques Deray a v hlavných úlohách sa zaskveli Jean-Paul Belmondo a Alain Delon. V roku 1971 bol Carrière spoluscenáristom prvého zámorského filmu Miloša Formana Taking Off. V roku 1972 bol jedným z autorov scenára filmu Marca Ferreri Líza.
Carrière spolupracoval na scenári slávneho filmu Volkera Schlöndorffa Plechový bubienok (1979), ktorý vznikol na motívy knihy Güntera Grassa. Scenárista participoval tiež na filme nemeckého režiséra Falšovanie (1981), ako aj na scenári jeho ďalšieho filmu Swannova láska z roku 1983, ktorý vznikol na motívy literárneho diela Marcela Prousta.
V roku 1980 Carrière písal scenár pre film Jean-Luc Godarda Zachráň si kto môžeš (život), v roku 1982 s ním spolupracoval na filme Vášeň. Divadelnú hru Stanisławy Przybyszewskej Danton adaptoval Carrière pre film Andrzeja Wajdu v roku 1982. V tom istom roku píše tiež scenár pre film Carlosa Sauru Antonieta.
Motívy románu Dostojevského adaptuje Carrière do scenára filmu Andrzeja Wajdu Besy v roku 1988, v tom istom roku adaptuje aj román Milana Kunderu Nesnesitelná lehkost bytí pre rovnomenný film amerického režiséra Philipa Kaufmana. V roku 1989 Carrière opäť spolupracuje s Milošom Formanom na jeho filme Valmont, v roku 2006 píše scenár Formanovho filmu Goyove prízraky.
Uvedené tituly sú však len torzom z nesmierne bohatého diela scenáristu (asi stovka celovečerných hraných filmov, okrem toho tiež desiatky televíznych diel a seriálov), ale aj herca a režiséra.
Okrem toho je Carrière tiež autorom niekoľkých divadelných hier a napísal tiež viacero kníh (Napríklad Sila budhizmu - rozhovory s duchovnou a svetskou hlavou Tibetu dalajlámom, ktoré vznikli v priebehu dvoch týždňov v roku 1994).
Vo filmárskych kruhoch sa veľkej obľube teší najmä preklad textov autora o filmovej scenáristike a dramaturgii pod názvom Vyprávět příběh. Text vychádza z bohatých pedagogických skúseností spisovateľa a scenáristu.
Ešte pred Vianocami, v decembri 2020 zomrel populárny francúzsky herec Claude Brasseur (1936 - 2020). Mal 83 rokov. Do sveta filmu vstúpil ako dvadsaťročný v polovici päťdesiatych rokov, keď si zahral vedľajšiu rolu v slávnom filme Marcela Carné, vo vianočnom príbehu Krajina, odkiaľ prichádzam (1956) s Gilbertom Bécaudom v hlavnej úlohe.
V šesťdesiatych rokoch Brasseur vystupoval aj vo viacerých filmoch zvučných režisérov, ako Jean-Luc Godard (Banda pre seba, 1964), Costa Gavras (Príliš veľa ľudí, 1967) či François Truffaut (Pekné dievča ako ja, 1972), ale prevažne len vo vedľajších úlohách a jeho výkon tak zatienil zástup celej plejády dobových hereckých hviezd francúzskeho kina.
Významnejšie filmové postavy stvárňoval až od polovice sedemdesiatych rokov. Stal sa jednou z najznámejších tvárí francúzskeho filmu osemdesiatych až deväťdesiatych rokov, vynikal najmä v tituloch kriminálneho žánru, v postavách policajtov, rovnako ako v úlohách zločincov a gaunerov. Pamätná je napríklad jeho rola nepodplatiteľného komisára vo filme Vojna policajtov (1979).
Dokumentaristické nebo
Naozaj prominentnú návštevu na sklonku roka zaznamenalo dokumentaristické nebo. Ešte pred Vianocami roku 2020 zomrel vo veku osemdesiatich rokov významný československý a český filmový režisér dokumentárnych filmov a pedagóg Karel Vachek. Zostáva s nami vďaka svojmu pozoruhodnému dielu aj prostredníctvom pedagogického odkazu.
Režisér československú kinematografiu významne ovplyvnil v dvoch kľúčových obdobiach. Najprv na začiatku svojej filmovej kariéry a v čase rozkvetu "československej novej vlny", keď nakrútil stredometrážny dokument Moravská Hellas (1963). Absolventský film študenta hranej réžie bol nezvyklou parodickou reportážou z folklórnych slávností v Strážnici. Dielo nekompromisne demaskovalo nenáležitý pátos folklóru a zneužívanie ľudovej umeleckej tvorivosti.
Nemenej výrazným dielom bol Vachkov ďalší, tentokrát celovečerný dokument z priebehu dvoch týždňov pred prezidentskými voľbami hlavy štátu na jar roku 1968. Reportážne nakrútený materiál filmu Spřízněni volbou (1968), využívajúci aj subjektívne skrytú kameru a mikrofón (filmári techniku neukrývajú, no protagonisti si ich prítomnosť do dôsledkov neuvedomujú), odhalil mnohé z lesku a biedy dobových straníckych a vládnych kuloárov, zo spontánnych a niekedy aj rozpačitých prejavov viacerých popredných osobností reformného obdobia, známeho pod menom Pražská jar.
V podmienkach normalizácie Vachek so svojou filmografiou uspieť nemohol a ďalšie diela nenakrúcal. V roku 1979 preto odišiel do exilu, najprv do Francúzska, potom do USA. Tam sa mu nepodarilo nič nakrútiť, v roku 1984 sa vracia do Československa a pracuje ako vodič v sódovkárni v rodnom Tišnove. Do kinematografie sa vracia až po páde totalitného režimu, jeho návrat je však viac než impozantný, aspoň z hľadiska minutáže jeho novej tvorby.
Od roku 1990 nakrúca Vachek v pražskom Krátkom filme rozsiahlu dokumentárnu epopeju (sám autor svoje filmy z deväťdesiatych rokov nazýva filmovými románmi) Nový hyperion aneb Volnost, rovnost, bratrství (1992). Zaznamenáva společenskú atmosféru porevolučného obdobia až do prvých slobodných volieb. Ďalším filmom je titul Co dělat? Cesta z Prahy do Českého Krumlova aneb Jak jsem sestavoval novou vládu (1996), po ktorom nasleduje Bohemia docta aneb Labyrint světa a lusthauz srdce (Božská komedie) (2000). Poslednou čásťou tetralógie, pre ktorú autor vymyslel názov Malý kapitalista, je film Kdo bude hlídat hlídače? Dalibor aneb Klíč k Chaloupce strýčka Toma (2002).
Vachek bol od roku 1993 pedagógom katedry dokumentárnej tvorby FAMU, v rokoch 2002 až 2018 bol jej vedúcim. Výrazným spôsobom ovplyvnil a inšpiroval celú generáciu svojich študentov (Vít Klusák, Filip Remunda, Vít Janeček, Martin Mareček a iní), spoločne presadili nové ponímanie zmyslu dokumentárneho filmu, hoci sa pri tom nevyhli ani občasným konfliktom a stretom s inak zmýšľajúcimi kruhmi dokumentaristov.
V roku 2006 dokončil Vachek svoj ďalší film Záviš, kníže pornofolku pod vlivem Griffithovy Intolerance a Tatiho Prázdnin pana Hulota aneb Vznik a zánik Československa (1918–1992). V roku 2011 dokončil titul Tmář a jeho rod aneb Slzavé údolí pyramid. Posledným filmom, uvedeným na konci roku 2019 do kín je snímka Komunismus a síť aneb Konec zastupitelské demokracie.
Toni Bruk
V decembri 2020 vo veku 73 rokov zomrel Toni Bruk. Bol predstaviteľom lužickosrbskej filmovej tvorby. Pripomenul nám ho sociológ, diplomat a filmový publicista Ladislav Volko: "Toni Bruk 1947 –2020. Nemal rád veľké slová. Pri jeho mene sa objavuje, že bol nestorom lužicko-srbského filmu. Bol. S filmom začínal ako spoluautor lužickosrbskej klasiky Struga – obrazy krajiny (1972). Založil Srbskú filmovú skupinu pri DEFA štúdiu Drážďany v roku 1980, kde nakrúcal dokumenty o živote tejto menšiny v Nemecku. Portréty osobností, zvyky, ľudovú kultúru, problémy migrácie, ale aj degradáciu životného prostredia, čo v NDR bolo politicky neúnosné. Inšpiroval a nakrútil niekoľko koprodukčných filmov o vzájomných vzťahoch s Čechmi, Poliakmi, Slovákmi, Rusmi, Juhoslovanmi. Po páde Berlinského múru jeho Sorabia film pokračuje v tejto tvorbe a zároveň spolupracuje s dolnosrbskou televíziou pri realizácii magazínu Lužica. Svoju dizertačnú prácu Dedinská tematika v slovenskom filme obhájil na Karlovej univerzite v Prahe, ale štúdiom strávil veľa času v Bratislave, výborne hovoril po slovensky, má tu veľa priateľov, rád sa sem vracal. Spolu sme realizovali dva koprodukčné dokumentárne filmy Korene poznania (1983) a Mosty – návštevy bez protokolu (1986). Nakrútil film o J. Kubánkovi, ktorý bol dlhé roky choreografom v Srbskom ľudovom súbore v Budyšíne. Na jeho pozvanie nakrútil M. Slivka na Lužici dokument Folklór regiónu Slepo (1988). Toni Bruk celou svojou tvorbou sa staval proti klišé ´večne spievajúcemu ľudu, maľujúceho kraslice´“.
Filmbis, február 2021
