FILMbis.>>Filmy>>Popol a diamant

Poznáme držiteľov filmových ocenení

Rozdali Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2017

Dokument Boli pri tom na Týždni slovenského filmu

V rámci podujatia Týždeň slovenského filmu sa dokument v bratislavskom kine Lumière bude premietať v stredu 11. apríla 2018.

Bol som vo Filmovom kabinete

Témou mojej prednášky bola Poľská filmová škola. Prvá povojnová filmová "vlna" z krajiny spoza železnej opony, ktorá rozčerila hladinu dobového kina.

Unavení Michalkovom

Tak som v sobotu večer strávil viac ako dve a pol hodiny pred televíznou obrazovkou, aby som si pozrel film Unavení slnkom 2: Odpor.

Boli pri tom

Bývalí riaditelia Slovenskej televízie v dokumentárnom filme

Dokument prináša originálny kolektívny portrét všetkých ponovembrových riaditeľov Slovenskej televízie a RTVS, divácky atraktívny pohľad na jednotlivé osobností.

Krakovský filmový festival

28.5. - 4.6.2017

Jeden z najstarších európskych filmových festivalov priniesol aj v tomto roku pestrú nádielku krátkych hraných filmov, dokumentov, hudobných dokumentárnych filmov a animácií.

Kino na hranici/Kino na granicy

28.4. - 3.5.2017

Český Těšín/Cieszyn

19. ročník filmovej prehliadky Kino na hranici sa koná od 28. apríla do 3. mája 2017 v Cieszyne a v Českom Těšíně.

7. Slnko v sieti

7. 4. 2017 v Starej tržnici v Bratislave.

Odovzdávanie národných filmových cien Slnko v sieti - za filmové diela a tvorivé výkony roku 2016 - sa uskutoční 7. 4. 2017 v Starej tržnici v Bratislave.

MFFK Febiofest 2017

24. Medzinárodný festival filmových klubov Febiofest

V 10 programových sekciách uvedie 7-dňový festivalový maratón v Bratislave 122 dlhometrážnych, stredometrážnych a krátkych titulov, spolu na 153 premietaniach. Celkovo tohtoročný MFFK Febiofest spolu s regiónmi uvedie 235 projekcií v 11 mestách a 16 kinách po Slovensku.

Dejiny slovenskej kinematografie 1896 - 1969

Nové knižné vydanie našich filmových dejín

Dejiny slovenskej kinematografie z pera dvojice autorov Václava Maceka a Jeleny Paštékovej prvýkrát vyšli už v roku 1997.

Aktualizované, rozšírené a doplnené vydanie prvej časti textu, do roku 1969, vychádza v predjarí roku 2017.

Popol a diamant

Aké Poľsko?

Pripravenosť dokumentaristov zaznamenávať zlomové dejinné udalosti chápeme ako celkom samozrejmú.

Tvorivým spracovaním autentického materiálu dokážu talentovaní filmári vo svojich dielach zaujímavo vypovedať o aktuálnom stave spoločnosti, aj anticipovať jej vývoj v budúcnosti.

Jaka Polska. Aké Poľsko? To je názov celovečerného dokumentu, ktorý Paweł Kędzierski a Andrzej Piekutowski nakrútili o prezidentských voľbách v roku 1995.

Vo finále zápasu o prezidentské kreslo v Poľsku sa v roku 1995 stretli úradujúci prezident Lech Wałęsa a líder socialistickej strany Aleksander Kwaśniewski. Vo filme Jaka Polska (1996) si dokumentaristi otázky o budúcnosti svojej vlasti v zlomových okamihoch nekládli po prvý krát. Už v roku 1990 mapuje tvorivý tandem vo filme Poľské voľby (Wybór Polski) prvé slobodné voľby hlavy štátu, z ktorých vyšiel ako prezident predák Solidarity Lech Wałęsa. Azda najznámejším dokumentom, z osudových okamihov novodobých dejín Poľska, je celovečerný film Robotnícy ´80 (Robotnicy ´80), o rokovaní štrajkového výboru Solidarity s predstaviteľmi komunistickej vlády v auguste 1980 v gdanských lodeniciach. Nakrútili ho Andrzej Chodakowski a Andrzej Zajączkowski.

Kladú si v ňom otázky, ktorým smerom sa ich krajina v najbližších rokoch vyberie. Vo finále volieb sa vtedy stretol postkomunizmus s postsolidaritou.

Ten film je podnetný dodnes, hoci odvtedy uplynuli viac než dve desaťročia, a po rokoch už prirodzene poznáme odpovede na mnohé otázky, ktoré si vtedy autori položili.

Film nám však odkrýva aj zdroje mnohých aktuálnych spoločenských a politických daností a prejavov, a v týchto historických súvislostiach ich dokážeme dnes lepšie pochopiť, lepšie porozumieme súčasnosti.

Inými prostriedkami, ale nemenej pôsobivo dokáže osudové chvíle krajiny zobraziť a stvárniť aj hraný film.

Za jedno z najpozoruhodnejších hraných filmových diel, reflektujúcich zlomové okamihy v novodobých poľských dejinách, môžeme nepochybne považovať film Popol a diamant, ktorý v štúdiu Kadr v roku 1958 nakrútil vtedy 32 ročný Andrzej Wajda.

Popol a diamant

Otázka aké bude Poľsko, je základným tematickým rámcom aj Wajdovho filmu, ktorý vznikol na motívy rovnomenného románu spisovateľa Jerzyho Andrzejewského (1909 - 1983).

Príbeh filmu sa odohráva na konci druhej svetovej vojny, vlastne v prvý deň mieru. V čase adaptácie románu uplynulo od skončenia vojny len 13 rokov. (Mimochodom, román bol pod názvom Zaraz po wojnie - Po skončení vojny prvýkrát publikovaný už v roku 1947, po prepracovaní vyšiel pod názvom Popol a diamant o rok neskôr).

Príbeh filmu sa odohráva kdesi na poľskej provincii, vo fiktívnom mestečku Ostrowiec.

Traja bývalí vojaci krajinskej armády (Armia Krajowa) Maciek, Andrzej a Drewnowski, činní teraz v podzemnom protikomunistickom hnutí, dostanú za úlohu zabiť tajomníka krajského výboru Poľskej robotníckej strany (Polska Partia Robotnicza), inžiniera Szczuku, ktorý prichádza do mesta na mierové oslavy.

Atentát sa nepodarí, odbojári namiesto komunistického funkcionára omylom postrieľajú dvoch robotníkov z miestnej cementárne. Rozkaz podzemného velenia nariadi likvidáciu funkcionára zopakovať, exekúciu má vykonať Maciek.

Ďalší priebeh deja sa odohráva predovšetkým v miestnom hoteli Monopol. Tu sa ubytuje funkcionár, ktorý o vlások unikol smrti. V bare hotela, kde predvojnové šlágre do tanca celý večer vyhráva kapela, popíjajú aj Maciek a Andrzej. Snujú ďalšie plány činnosti, a na chvíľu sa i rozcítia pri spomienke na padlých druhov v odboji ("kultová" scéna, v ktorej Maciek zapaľuje kelíšky s vodkou za každého padlého druha v boji, pričom odvedľa dolieha spev legendárnej piesne z čias vojny o červených makoch - Czerwone maki na Monte Cassino).

Maciek nadviaže známosť s peknou barmankou Krystynou. Do životov oboch mladých ľudí brutálne vstúpila vojna, Krystyna prišla o všetkých príbuzných, Maciek mladosť zamenil za boje v krvi utopenom varšavskom povstaní. Spoločná vydenenosť oboch zbližuje.

Strávia spolu večer na izbe u Macieka, počas daždivej noci sa prechádzajú v uliciach mestečka, pričom úkryt pred náhlym lejakom nájdu v rumovisku kostola. Tu Krystyna číta z náhrobku epitaf, verše romantického básnika Norwida (1821 - 1883), ktoré by sa mohli vzťahovať i na osudy a perspektívy hrdinov, a ktoré našli odozvu aj v názve filmu: "Či nič než popol púhy nezostane, ktorý búrka v okamihu do priepasti zmetie. Či na dne popola možno diamant vzplanie..." Hrdinovia precitnú, keď pod plachtou na katafalku objavia telá ráno zabitých robotníkov.

Medzitým sa v separé miestnosti hotela začal slávnostný banket pri príležitosti víťazstva, na ktorý primátor mesta, čo sa má v povojnovej vláde stať ministrom zdravotníctva, pozval zástupcov establišmentu novej moci, civilov i policajtov, ako aj vojenských predstaviteľov oslobodeneckej armády.

Maciek Chełmicki - Zbigniew Cybulski

Postavu Macieka nezabudnuteľným spôsobom stvárnil herec Zbigniew Cybulski (1927 - 1967). Postava bývalého vojaka krajinskej armády umožnila naplno rozvinúť hercov prirodzený naturel a jeho herecký talent.

Maciek, vo filmovom príbehu ročník 1921, je mnohotvárny hrdina - o mladosť ho pripravila služba vlasti, v bojoch s nemeckými okupantami, vo Varšavskom povstaní.

Po skončenej vojne jeho život naďalej určuje povinnosť, zápas o nezávislosť Poľska, odpor proti sovietizácii, ktorú v oslobodenej krajine presadzujú komunistické sily s podporou víťaznej sovietskej armády.

Maciek je predovšetkým cynický hrdina. Vojna a zabíjanie ho pripravili o city, rozkazy plní bez diskusií, nepriateľa likviduje vždy bez sprievodných emócií, chladnokrve a profesionálne. Spočiatku si zrejme ani veľmi neuvedomuje, že s príchodom mieru sa zmenili nepriateľské fronty, už nebojuje proti cudzím, nemeckým votrelcom, ale proti vlastným, proti Poliakom.

Ale minulosť nedokázala vygumovať z osobnosti hrdinu všetko ľudské. Spolu s Andrzejom sa pri vodke rozcitlivejú, keď spomínajú na druhov z odboja, ktorí sa nedožili mieru. A keď Maciek stretne z normálneho života podobne vykorenenú Krystynu, spoznáva dokonca lásku. Z Macieka sa stáva romantický hrdina a do jeho duše sa zakrádajú pochybnosti o zmysle ďalšieho boja, ďalšieho zabíjania. Čoraz intenzívnejšie sa ozýva túžba hľadať prosté ľudské šťastie.

Maciek je tragický hrdina, odohráva sa v ňom nerovný zápas: na jednej strane stojí láska k vlasti, sľub vernosti a vojenská povinnosť, oproti ľudská túžba po obyčajnom šťastí. Ten zápas môže mať len jedného víťaza a stret hodnôt je osudový, prináša so sebou tragické dôsledky.

Stvárnenie tejto zložitej, rozporuplnej a rozorvanej postavy mladého človeka v majstrovsky inscenovanom filme Popol a diamant prinieslo Cybulskému zaslúžený úspech a obrovskú popularitu. Dodnes je považovaný za jedného z najlepších poľských povojnových hercov.

K úspechu a popularite roly do značnej miery prispeli aj špecifické detaily postavy i niektoré mimofilmové hľadiská.

Cybulski svojim výzorom, spôsobom obliekania (americká vojenská bunda, džínsy, tmavé okuliare...), živelným, spontánnym prejavom, a do určitej miery aj svojím nekonformným osobným životom nadchýňal dobového diváka, lebo postava napĺňala jeho ideál nespútaného hrdinu, búriaceho sa proti panujúcim spoločenským konvenciám.

V predvečer šesťdesiatych rokov, valcujúcich staré normy, bol Cybulski zjavením, ohlasujúcim nový životný pocit i nový spôsob života nastupujúcej generácie. Už za života ho prirovnávali k americkému hercovi Jamesovi Deanovi, lebo do istej miery napĺňal predstavy o poľskom "rebelovi bez príčiny".

Zaujímavá by nepochybne bola i hlbšia úvaha o prieniku Cybulského osoby a jeho charakateristík do postavy Macieka Chełmického. Na koho sa vlastne pozeráme? Na Macka či na Zbyszka?

Odpoveď je jednoznačná - na oboch, pričom je však dôležité, že charakter a aktuálne znaky Cybulského nie sú v rozpore s príbehom, drámou, jej významom a posolstvom, neprekážajú im, nerušia ich. A to ani napriek tomu, že Cybulski svoju rolu nehrá v dobovom kostýme (v ktorom sa vraj necítil prirodzene a tak mu Wajda povolil civil) a nosí frajerské tmavé okuliare (v tejto veci sa režisér radšej poistil - na vysvetlenie zaradil repliku o tom, že Maciek nosí okuliare ako dôsledok dlhého pobytu v tme varšavských kanálov, počas povstania).

Poľská filmová škola

Filmový teoretik a kritik prof. Aleksander Jackiewicz, ešte v časoch panujúceho socialistického realizmu, v roku 1953 napísal: "Prial by som si, aby sa náš film pripravil na veľkú historickú, spoločenskú a morálnu diskusiu o našom živote, o našej súčasnosti, aby sa zrodila poľská filmová škola, hodná veľkej tradície nášho umenia." Údajne tieto prorocké slová prepožičali významnému prúdu poľského filmu, ktorý sa mal ešte len zrodiť, svoje meno. Čo však možno tvrdiť s istotou je skutočnosť, že diela Poľskej filmovej školy nepochybne splnili očakávania a túžby kritika.

V druhej polovici päťdesiatych rokov vstupuje na profesionálnu scénu skupina absolventov filmovej školy v Lodzi, ktorá významne poznačila podobu národnej kinematografie. Jedinečný tvorivý prúd v období rokov 1955 až 1965 nazývame Poľskou filmovou školou (Polska szkoła filmowa).

Mladí filmári, inšpirovaní nielen talianskym neorealizmom, ale aj ďalšími aktuálnymi svetovými kultúrnymi trendmi a filozofickými smermi, ako aj v súvislosti s práve prebiehajúcim politicko-spoločenským odmäkom v Poľsku, skoncujú s epochou socrealistického filmu, a po rokoch zamlčovania nastoľujú vo svojich dielach bytostné témy povojnového vývoja v krajine: okupácia, tabuizované aspekty domáceho odboja, Varšavské povstanie, obsah a zmysel hrdinstva, ale aj témy súčasnosti, s dôrazom na existenciálny rozmer bytia filmových hrdinov.

Poľskú filmovú školu reprezentujú tvorcovia ako Wojciech Jerzy Has, Jerzy Kawalerowicz, Tadeusz Konwicki, Kazimierz Kutz, Stanisław Lenartowicz, Andrzej Munk, Stanisław Różewicz a samozrejme Andrzej Wajda.

Do obdobia "školy" spadajú až tri Wajdove filmy, tvoriace spolu vojnovú trilógiu. Sú to filmy Kanál (1956), Popol a diamant (1958) a Lotna (1959).

Aké Poľsko? Priebojné dielo či falošný obraz dejín?

"Za sprievodu táng a fokstrotov hľadá hrdina filmu Maciek Chełmicki odpoveď na otázku, ako ďalej žiť - ako sa zbaviť dusivej batožiny minulosti, rieši odvekú dilemu vojaka. Poslúchať či myslieť. A predsa Maciek zabije... Vyberie si, že zabije človeka, dokonca proti svojej vôli, no radšej ako by sa mal zbaviť svojej zbrane, koná tak, ako predstaviteľ generácie, ktorá sa spoliehala iba na seba a na dobre ukrytú pištoľ, presnú a spoľahlivú.

Mám rád tých neústupčivých chlapcov, rozumiem im. Chcem svojím skromným filmom pred divákom v kine odkryť ten komplikovaný a ťažký svet generácie, do ktorej patrím aj ja". To sú slová režiséra Andrzeja Wajdu.

Zaujímavou črtou toho filmu je jeho ambivalentnosť. Každý si v ňom dokáže nájsť to, čo chce, čo potrebuje. Zrejme vďaka tomu bol napriek veľkým výhradám schválený a pripustený na plátna kín - a taktiež vďaka podpore autora predlohy a spoluscenáristu adaptácie, Jerzyho Andrzejewského, ktorý využil svoj vtedajší vplyv a pozíciu v kultúre i v straníckych štruktúrach.

Problém s málo angažovaným vyznením malo už prozaické dielo Andrzejewského (hoci bolo oficiálne oceňované) a veľké schvaľovacie rozpaky a kritiku si o dekádu neskôr, už v uvoľnenejšej atmosfére po ´56, vyslúžila aj filmová podoba prvého slobodného dňa na poľskej provincii. Dobových cenzorov dráždil sympatický hrdina, ktorý mal byť jednoznačne negatívnou postavou, a tak aspoň že skončil v závere filmu doslova na smetisku - a obrazne "na smetisku dejín".

Možno vďaka nejednoznačnosti a neúplnosti obrazu povojnovej situácie (napriek odmäku nebolo možné ani na sklonku päťdesiatych rokov povedať celú pravdu o oslobodení) sa dnes popri uznaní kvalít filmu stretávame aj s jeho zásadnou kritikou a odmietaním.

Niektorí dnešní kritici vyčítajú filmu manipuláciu s históriou: Wajda prezentuje fakty selektívne, v obraze povojnovej skutočnosti Poľska chýbajú motívy brutálnej sovietizácie, jednoznačne odmietanej obyvateľstvom.

Wajdovi sa vyčíta nadŕžanie nastoľovanému režimu - jedinou kladnou postavou filmu je funkcionár Szczuka, je dokonca v porovnaní s inými súdruhmi rozvážny, spravodlivý aj chápavý, hoci pevný v základných postojoch. I keď aj jemu priťažuje jeho minulosť: bojoval v španielskej občianskej vojne a na dôvažok je teraz jeho sedemnásťročný syn príslušníkom konšpiračného oddielu kapitána Wilka, ktorý bezpečnostné zložky práve zlikvidovali, pričom mládenca zajali.

Ako je to teda? Je ten film falošnou interpretáciou dejín, alebo podvratným, priebojným filmom v hraniciach možného? Zrejme platí oboje.

V tom filme samozrejme nebolo možné ísť hlavou proti múru, proti oficiálnej doktríne, ktorá zahŕňa skutočnosť povojnového vývoja vo východnej časti Európy, ktorá bola posvätená ešte na vojnových konferenciách víťaznými mocnosťami.

Isteže, v tom filme sa o mnohom z dobovej skutočnosti Poľska nehovorí, neukazuje. V tomto zmysle film nepochybne deformuje obraz skutočnosti. Ale nikde v tom filme autori vedome nefalšujú dejiny tak, že by v ňom priamo vytvárali účelové motívy, slúžiace propagandistickým cieľom.

Po rokoch absolútnej cenzúry v otázkach existencie, cieľov a činnosti nekomunistického odboja, stelesneného krajinskou armádou, prináša Wajdov film odvážny, pútavý a plnokrvný obraz niektorých jej predstaviteľov - pešiakov vo vopred stratenom zápase.

Nemusíme záver filmu čítať nutne tak, že hrdina umiera na smetisku dejín, jednoducho umiera, lebo jeho zápas nemal perspektívu. A nemal ju naozaj. Preto sú vierohodné a nie ideologicky motivované pochybnosti nášho hrdinu o zmysle ďalšieho zabíjania (pravdaže hrajú aj dobovej ideológii do karát, ale to nič nemení na ich ozajstnom zmysle).

Wajda vykresľuje nepriateľov režimu realisticky, neočierňuje, ani neironizuje ich priveľmi či nejakým podobným spôsobom ich jednoznačne (a propagandisticky) ideologicky nedeklasuje.

Naopak, odporcovia víťazného prosovietskeho režimu sú ľudia z mäsa a kostí a v neposlednom rade je hlavná negatívna postava Maciek Chełmicki sympaťák, ktorý si získal srdcia generácií filmových divákov.

Pozrite si ten film, a sami si vyberte, čo v ňom chcete vidieť. Vďaka majstrovskej realizácii (aj s niektorými chybami a nedokonalosťami) je to skutočný filmový zážitok. Zaslúžilo sa o to viacero faktorov: cieľavedomé využívanie kontrastných prvkov a motívov v rozprávaní, výborná dramaturgická súdržnosť dramatickej situácie, ktorá sa odohráva na pôdoryse jedinej noci a väčšinou na pôde hotela Monopol. Okrem toho je pozoruhodná i zvuková stratégia s neustále a všade doliehajúcimi dobovými šlágrami. Nehovoriac už o vynikajúcej kamere Jerzyho Wójcika.

Tomáš Hučko, január 2018