FILMbis.>>Blok>>Manželské etudy až za hrob?

Poznáme držiteľov filmových ocenení

Rozdali Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2017

Dokument Boli pri tom na Týždni slovenského filmu

V rámci podujatia Týždeň slovenského filmu sa dokument v bratislavskom kine Lumière bude premietať v stredu 11. apríla 2018.

Bol som vo Filmovom kabinete

Témou mojej prednášky bola Poľská filmová škola. Prvá povojnová filmová "vlna" z krajiny spoza železnej opony, ktorá rozčerila hladinu dobového kina.

Unavení Michalkovom

Tak som v sobotu večer strávil viac ako dve a pol hodiny pred televíznou obrazovkou, aby som si pozrel film Unavení slnkom 2: Odpor.

Boli pri tom

Bývalí riaditelia Slovenskej televízie v dokumentárnom filme

Dokument prináša originálny kolektívny portrét všetkých ponovembrových riaditeľov Slovenskej televízie a RTVS, divácky atraktívny pohľad na jednotlivé osobností.

Krakovský filmový festival

28.5. - 4.6.2017

Jeden z najstarších európskych filmových festivalov priniesol aj v tomto roku pestrú nádielku krátkych hraných filmov, dokumentov, hudobných dokumentárnych filmov a animácií.

Kino na hranici/Kino na granicy

28.4. - 3.5.2017

Český Těšín/Cieszyn

19. ročník filmovej prehliadky Kino na hranici sa koná od 28. apríla do 3. mája 2017 v Cieszyne a v Českom Těšíně.

7. Slnko v sieti

7. 4. 2017 v Starej tržnici v Bratislave.

Odovzdávanie národných filmových cien Slnko v sieti - za filmové diela a tvorivé výkony roku 2016 - sa uskutoční 7. 4. 2017 v Starej tržnici v Bratislave.

MFFK Febiofest 2017

24. Medzinárodný festival filmových klubov Febiofest

V 10 programových sekciách uvedie 7-dňový festivalový maratón v Bratislave 122 dlhometrážnych, stredometrážnych a krátkych titulov, spolu na 153 premietaniach. Celkovo tohtoročný MFFK Febiofest spolu s regiónmi uvedie 235 projekcií v 11 mestách a 16 kinách po Slovensku.

Dejiny slovenskej kinematografie 1896 - 1969

Nové knižné vydanie našich filmových dejín

Dejiny slovenskej kinematografie z pera dvojice autorov Václava Maceka a Jeleny Paštékovej prvýkrát vyšli už v roku 1997.

Aktualizované, rozšírené a doplnené vydanie prvej časti textu, do roku 1969, vychádza v predjarí roku 2017.

Manželské etudy až za hrob?

Trochu unavený neúnavný dokumentárny seriál

Poznáte ten fór zo socíku, v ktorom sa hovorí o strachu otvárať konzervy, lebo hrozí, že aj z nej vylezie Lenin? Vyhľadal som ju na webe, na stránke vtipkar.cz, je v takomto znení:

"Otevřu noviny - Lenin, otevřu televizi - Lenin, otevřu rádio - Lenin. Bojím se otevřít konzervu."

Prečo tú bradatú anekdotu teraz spomínam? Lebo mi ju pripomenulo aktuálne vysielanie Českej televízie. Od druhého januárového týždňa "zamorili" vysielanie českej dvojky dokumenty Heleny Třeštíkovej.

Všetko sa odvíja od premiérového uvedenia šiestich dielov tretej série projektu Manželské etudy. S dovetkom: "po 35 letech". Ale predtým sa vo vysielaní zakaždým zopakujú príslušné predchádzajúce epizódy.

Najprv pôvodný (ešte čiernobiely, nakrúcaný na filmovú surovinu), zhruba polhodinový dokument z roku 1987, následne hodinový časozber z roku 2006 - Manželské etudy po 20 letech. No a napokon nasleduje najnovšia časť, asi trištvrtehodinová až hodinová.

Filmy sa v januári 2018 vysielajú každý druhý až piaty deň, po večernej premiére nasleduje na druhý deň repríza celého pásma v popoludňajších hodinách.

Ivana a Pavel, Marcela a Jiří, Zuzana a Stanislav, Zuzana a Vladimír, Mirka a Antonín, Ivana a Václav. Keď "otvoríte" v týchto dňoch českú dvojku, je veľká pravdepodobnosť, že na etudy natrafíte. Človek sa bojí otvoriť konzervu...

Projekt Manželské etudy

Pre tých, čo netušia, o čom to celé je, malé pripomenutie: v roku 1980 česká dokumentaristka Helena Třeštíková začína nakrúcať náhodne zvolené mladomanželské páry, ktoré práve na radnici uzatvárajú manželstvo.

Autorka v tých časoch u nás raritnou časozbernou metódou zaznamenáva počas šiestich rokov fragmenty zo spoločného života mladých dvojíc, rozmanitých osobnostne, sociálnym zázemím, kultúrnou výbavou. Páry v novej životnej situácii (manželstvo) prechádzajú rôznymi životnými epizódami, boria sa s rôznymi starosťami a nástrahami a občas sa tešia i z menších - väčších radostí. Filmári to z času na čas zaznamenávajú kamerou.

Vo filmoch, ktoré po šesťročnom sledovaní dvojíc vznikli, sledujeme predovšetkým premeny vzťahov dvojíc, jednotlivé diely dosť plasticky vykresľujú, čo (a možno aj prečo) sa odohráva v jednotlivých manželstvách, ako sa im darí spĺňať životné úlohy a prekonávať prekážky (motiváciou zrodu projektu bola vysoká rozvodovosť mladých manželstiev a snaha preskúmať "v teréne" jej príčiny). Vznikol celkom ojedinelý dokumentaristický projekt, ktorý okrem osobnostných čŕt jednotlivých protagonistov do určitej miery zaznamenal aj širší kontext existencie v podmienkach reálneho socializmu druhej polovice osemdesiatych rokov.

V roku 2006 vznikajú ďalšie diely, po dvadsiatich rokoch od prvého nakrúcania sa autorka vracia k svojim hrdinom. Stále sú to zaujímavé životné príbehy (väčšinou) - ubehli nielen dve desaťročia zo životov hrdinov, ale neuveriteľne sa tiež zmenil svet okolo nich. Zrútil sa režim, páry sa ocitnú v nových pomeroch, nové sú možnosti, výzvy, nástrahy a problémy. Osudy sú rôzne, ale väčšinou sa vyvíjajú odlišne od pôvodných ideálov mladých ľudí. Životné príbehy prinášajú neraz i trpké osudy a niekedy aj smutnú drámu.

Telenovelizácia dokumentu?

V sérii po 35 rokoch však všetko pôsobí už tak trochu unavene, bez prekvapivých peripetií. Kto bol lúzer, to sme sa dozvedeli už z druhej epizódy, kto sa rozišiel (väčšina párov), ten to stihol tak isto ešte v priebehu prvých dvadsiatich rokov.

Preto mi pripadá tretia séria už taká trochu nemastná - neslaná. Ani v spoločnosti sa od prvej dekády nového milénia dodnes nič zásadného neudialo. Dnešný bláznivý svet je len prehĺbením stavu spred pätnástich rokov. No a protagonisti sú samozrejme tiež starší, unavenejší, rezignovanejší...

A keďže v novej sérii chýba výraznejšie zastúpenie spomínaného spoločenského kontextu, sústredí sa dokumentaristický záujem tvorcov viac na osobné črty a motívy autentických hrdinov, na podoby a vývoj vzájomných vzťahov protagonistov. A možno práve v tomto bode nastáva akási pozvolná telenovelizácia.

"Riešia" sa predovšetkým vzťahy partnerov a rodinných príslušníkov, spestrujú to zmienky o práci či koníčkoch. Prednostné autorské zameranie sa na vzťahy protagonistov, bez skúmania širších spoločenských väzieb a súvislostí, prináša nebezpečie voyerizmu, trochu nenáležitého vŕtania sa v súkromí ľudí. Isteže, tí k tomu dali pred 35 rokmi svoj súhlas a aktuálne ho potvrdili aj dnes, ale...

A to, že tretia séria nachádza celkom živý záujem u publika a vzájomné postoje a vzťahy aktérov sú vďačným sústom rozsiahlych diskusií na rôznych sociálnych sieťach, vôbec neprekvapuje. V etudách je to pre voyerské divácke dušičky o to vzrušujúcejšie, že tu si lúzrov, nešťastníkov, či naopak krásnym šťastím obdarených ľudkov, ani ich životné epizódy nevymýšľajú tureckí, argentínski či mexickí profesionálni scenáristi, tu ich píše sám český život. A tak nemusia byť ani veľmi vzrušujúce, príznačné, nemusia byť symptómom nejakého zásadnejšieho javu, stačí, že sú "autentické", že sme nahliadli pod duchnu "Novákovcom" odvedľa...

Možnože toho majú trochu dosť už aj niektorí protagonisti, ďalšie nakrúcanie zatiaľ odmietla len Zuzana. Väčšina aktérov s časozberom ešte súhlasí. Do záznamu životných príbehov sú zahrnuté aj deti, ich partneri, prípadne i vnuci.

Osudy bez konca, metóda v koncoch?

Ale k mdlému výsledku tretej série prispievajú aj dve čisto filmové hľadiská. Po prvé chýba tu nejaký významný dramaturgický prvok, ktorý by sa zaslúžil o príťažlivosť, pútavosť sledovaných osudov.

V druhej sérii to prirodzene bolo prítomné - bolo nanajvýš zaujímavé sledovať osudy pôvodných hrdinov, ako si dali rady so všetkými tými zmenami, ktoré priniesli do ich životov spomínané prevratné dejinné udalosti - pád totalitného režimu, otvorený svet, nové možnosti seberealizácie a pod. Toto v novej sérii chýba. V Česku vládne v zásade rovnako blbá nálada ako pred pätnástimi rokmi, nič zásadného sa nezmenilo.

Tým druhým filmovým hľadiskom, ktoré sa podpísalo pod vlažný výraz série, je ceľavedomý autorský prístup Třeštíkovej, akým svoje časozberné filmy realizuje.

To, že nevymýšľa nejaké režisérske extravagancie, to by v zásade vôbec nemuselo vadiť - podobne prostá metóda bola použitá aj v oboch predchádzajúcich sériách.

Třeštíková ani dnes nenakúca žiadnu metaforami zaťaženú umeleckú kreáciu či dokument takpovediac "hravý", alebo čosi podobné, ale pri záznamoch diania je maximálne zdržanlivou pozorovateľkou, stojacou vedľa kamery (a "skromne" sa pýtajúcou svoje otázky - zaznamenané na ruchový mikrofón! V tretej sérii by si už naozaj zaslúžila lepšiu techniku. Alebo presnejšie: diváci by si zaslúžili, keby sa režisérka zriekla svojej realizačnej maniery s rádoby nezúčastneným kladením otázok).

Ale trochu je tej nezúčastnenosti, tej obyčajnosti, toho nezasahovania do podoby záznamov - už priveľa. Niečo by bolo predsa len načim s tým materiálom, kruci, urobiť. Hľadať nejaký nenásilný - trebárs skladobný - princíp, ktorý by to celé posunul od podoby takmer záznamovej k nejakému filmovému (!) tvaru.

Kultivovaných divákov nemusíte ohurovať špeciálnymi efektami ani "režisérizmom" generačných dokumentaristických vĺn. Ale na druhej strane pre pútavé kino nestačí prísť z času na čas k protagonistom na zdvorilostnú návštevu a zisťovať, čo majú nového. A pýtať sa, koľkože dreva spálili od poslednej návštevy...

Zdá sa, že tu narazilia na strop svojich možností práve špecifická metóda autorky, byť nestranným, nevýrazným pozorovateľom a sprostredkovateľom toho, čo sa v životoch hrdinov deje. Lenže keď sa nič zvláštne nedeje? Čo potom? No potom sú tam väčšinou už len banality... A z tých sa v strižni hľadá zodpovedajúci tvar filmu naozaj ťažko. Preto z toho vychádzajú viac menej záznamy...

Etudy po 50 rokoch?

Sledujúc tretiu sériu Manželských etúd nadobúdam dojem, že možno ani nemuseli vzniknúť. Zdá sa mi, že dramaturgicky opodstatnený návrat k životom protagonistov (v priebehu prvých šiestich rokov a potom po dvadsiatich rokoch) sa po čase (po 35 rokoch) zmenil na časozbernú obsesiu.

A budú etudy aj po päťdesiatich rokoch? Lebo to je také pekné guľaté výročie... Lenže má to zaznamenávanie životov spoluobčanov ešte zmysel? Nie je to skôr nejaký nenásytný voyerizmus, šťúranie sa v konkrétnych životoch ľudí do omrzenia? Nezaslúžili by si už od médií trochu pokoj?

Kedy nastane koniec, čo sa musí udiať, aby to malo pointu? Musia protagonisti - či nebodaj autori - poumierať, aby sa s pokračovaním nakrúcania prestalo? Verme že nie, neprajem to ani protagonistom, ani autorke, možno na to prídu skôr, ako ich okolnosti donútia.

V priebehu januára 2018 svoj televízor "otváral" a pre Blok zaznamenal

Miro Fejsze